sobota, decembra 30, 2006

Rekapitulácia, alebo Len aby sa nezabudlo!

Niekedy sa zadarí aj neplánovane stvoriť niečo zmysluplné. Napríklad ako diskusný príspevok k cudziemu článku. Pár takých svetlých chvíľ ma v uplynulom roku postretlo, keď sa mi bez prípravy, neplánovane, takpovediac od pása podarilo napísať celkom vydarené epigramy. A pretože si myslím, že niektoré z týchto príspevkov dosahujú schopnosť samostatnej výpovede aj mimo rámca pôvodnej diskusie, v ktorej vznikli, pripisujem si za nich vrúbok na pomyselnú pažbu mojej klávesnice a dávam im týmto priestor v samostatnom článku. Lebo aj za nimi som schovaný malý ja.

Ďakujem týmto Maximovi, Ostrovanke a Silviah za inšpiráciu a prajem im, ale i ďalším nemenovaným v budúcom roku ešte veľa podobných inšpiratívnych článkov!

» Celý článok od A po Z »

streda, decembra 27, 2006

Vianočné haiku (17 - 19)

Krátke haiku - postrehy z vianočnej atmosféry.

» Celý článok od A po Z »

piatok, decembra 22, 2006

Vianočný vinš

Vianočný vinš chcem vám predniesť
- toto je len jeho predzvesť...


» Celý článok od A po Z »

nedeľa, decembra 10, 2006

Tĺkšou

Rád vymýšľam nové slová. Pretože nerád prijímam tvrdenia, že slovenčina je mladý jazyk a nemá toľko slov na presné vyjadrenie myšlienky, ako iné (svetové) jazyky. Ja si myslím, že slovenčina je prvotriedny nástroj a výsledok práce s ním závisí len od zručnosti majstra, teda jeho používateľa. Preto so značnými rozpakmi sledujem, ako sa v záujme mediálneho obchodovania dokáže tento nástroj vedome otupovať. Pred časom som na protest proti tomuto trendu vymyslel jeden zo svojich malých slovných vynálezov – tĺkšou. Vari sme odkázaní na používanie anglického výrazu talkshow, keď jeho slovenský ekvivalent odráža význam slova ešte vernejšie?! Myslím, že každému slovenskému netĺkovi je zrejmé, o čo ide. A pre ostatných – i ako ukážku pre všetkých (samozrejme...) prikladám krátky praktický príklad použitia.


TĹKŠOU

Dnes už každý, kto má v zadku dieru,
rozumy rád púšťa do éteru.
Jožo, Vlado, Alena, či Soňa
vo svojich šou obrazovkám trónia.

Je to práca náročná a ťažká,
zamestnáva Miku, ba i Kňažka.
V zábere mať hoc aj abnormálov,
len nech sa nám pekne plní válov.

Tĺci, súci, ľahkí a či ťažkí
rečnia v mene mediálnej frašky.
Tresnúť bársčo – nech sa práši z huby!
Len v úsmeve treba ceriť zuby...

"Dámy, páni, všetci noví hráči!
Každý povie, čo mu jazyk ráči.
Začíname hneď aj zostra zvučkou:
začína sa naša veľká - TĹKŠOU!"

O čom to je? Zvedavosť nás mučí.
Ostríme zrak, napíname uši.
Chceš to vedieť? Tak sa pekne kukni:
Šou o tĺkoch, pre tĺkov a s tĺkmi.


» Celý článok od A po Z »

streda, novembra 29, 2006

Kandidátka

Tento článoček nemá byť v žiadnom prípade príspevkom do predvolebnej kampane. Pôvodne nemal byť vôbec nijaký príspevok. Ale keď sa v posledných dňoch na mňa pri vyberaní poštovej schránky vždy vyvalia známe i neznáme tváre, večne sa usmievajúce a večne niečo sľubujúce, vyvinulo sa to samovoľne nejako ináč. Nechal som sa trocha uniesť fantáziou a čo-to som nadsadil a domyslel. Predstavil som si ako kandidátku na nadchádzajúce komunálne voľby podnikateľku v jednom z najstarších remesiel so všetkými súvislosťami, ktoré by ako správna podnikateľka vo volebnej kampani iste využila. Skrátka - predstavil som si politickú prostitútku. Možno aj politickú kurvu.

Vy sa však nenechajte uniesť a radšej si nič nedomýšľajte. Radšej sa so mnou smejte, alebo plačte.

Len pre poriadok dodávam, že podobnosť so skutočne žijúcimi osobami je čisto náhodná. I keď vôbec nie vylúčená.

Kandidátka

Všetci chcú byť vyvolení,
ani jeden vyvalený.
Iba jedna kandidátka
necháva si zadné vrátka.

A súc zatiaľ nezvolená
agituje rozvalená.
Agituje usilovne,
ručne-stručne, ba i slovne.

Jazykové obraty má
skvostné ako žiadna iná!
Pokúša sa zničiť takto
súperiacich kandidátov.

Jej voličská základňa je
veľká ako všetky kraje.
Politickí kandidáti
robia biele vlajky z gatí.

Vzdávajú sa radi dáme,
čo sa rada v páse láme.
Jazykovo vybavená
agituje na kolenách.

A čo, keď aj nezvolia ju?
Ráno si dá rožok k čaju
a podnikať bude smelo
s ešte väčšou klientelou.



» Celý článok od A po Z »

utorok, novembra 21, 2006

Farebná politika


Mám rád jeseň. Hlavne kvôli melanchólii, ktorá ma v takýto čas zachváti, ale i pre jej farebnosť. Tu a tam ma prepadnú všelijaké asociácie, ktoré s pôvodnou melanchóliou jesene nemajú veľa spoločného. Ale aspoň s farebnosťou áno.

Napríklad taká politika. Hlavne v týchto dňoch, keď s oteplením počasia nastáva dočasné oteplenie v komunikácii politik - volič. Aj tých farebných listov padá z poštových stránok na zem viac, ako obvykle.




F A R E B N Á P O L I T I K A


Pestré farby politiky
kolú mi zrak jak hrot dýky.

A ja neviem zistiť, ktorá

je tá pravá orechová.


Šedá, tá má imidž večný,
vo vlasoch vždy láka slečny.
Ale šedá politika
znamená mať hore strýka.


Zelená ma trochu desí –
s ochranármi strážiť lesy,
a či visieť na komíne?
Radšej hľadám farby iné.


Červená je pekná, pestrá,
história ju však trestá.

Hnedá je tiež poškvrnená,
čierna – tá smrť predznamená.


Žltou môžem vyznať nehu,
aj vyčúrať meno v snehu.

Farba snehu... No tak teda!
Bielou sa tiež slúžiť nedá.


Zvýšila mi už len modrá.
Ale modrá – tá je dobrá!
Ostáva mi už len pribiť:
niekedy AJ MODRÝ SCHYBÍ...


Škála farieb minula sa,
nevybral som žiadnu, zdá sa.
Vyčerpal som farby dúhy
– politiku nechám druhým...


» Celý článok od A po Z »

piatok, novembra 17, 2006

Krátko zo života II

Druhé, zatiaľ posledné (či ostatné?) pokračovanie malých postrehov z ulice s veľkým posolstvom. S takým sedemnástonovembrovým.

» Celý článok od A po Z »

sobota, novembra 11, 2006

Krátko zo života I

Dnes som dal dokopy krátke postrehy z ulice, ktoré som dlho zbieral a ešte dlhšie formoval do prijateľnej konečnej podoby. Dúfam, že vo vás budú rezonovať aspoň toľko, koľko mi trvalo ich napísanie.

» Celý článok od A po Z »

pondelok, novembra 06, 2006

Prvý sneh


Ešteže je môj monitor zo skla, ktoré (chvalabohu) neprepúšťa vodu. Ináč by mi už tiekli po stole až na zem potoky zo sĺz, ktoré v tomto dušičkovom období vypúšťajú do veľtokov internetu dojatí pisatelia.

Nemám rád akékoľvek sviatky, pretože nemám rád uniformitu a masovosť. Ak si chcem poplakať, poplačem si vtedy, keď mi je smutno, a nie na povel, keď plačú aj iní. Lebo je to prikázaný sviatok, ako by povedali ortodoxní kresťania. Prikázaný sviatok plakania.

Rozmýšľal som nad tým, kedy mi bolo aspoň trochu veselo, alebo kedy ma niečo aspoň trochu pobavilo. A neviem prečo som si spomenul na predminulý rok, keď som býval začas vo Viedni a konečne po dlhom období nadišla tá slávnostná očakávaná chvíľa a až tesne pred Vianocami napadol prvý sneh. Teda viem prečo. Po Dušičkách sú Vianoce najbližším masovým sviatkom. Ale s Dušičkami nemám žiadnu veselú príhodu, až taký morbídny zase nie som, takže prvé na rane boli Vianoce. Ach, tie asociácie!

Vo Viedni je pekne i v zime i v lete, ale ak tam žijete a pracujete istý čas dennodenne, všímate si aj veci, ktoré turista ľahko prehliadne. Mňa tak doslova zarazilo, že vo Viedni sa všade s výnimkou pár ulíc v centre v ohromných množstvách vyskytujú psie exkrementy. Ak mám byť úprimný, povedal by som, že celá Viedeň je doslova zasraná psími hovnami. Neviem, či v iných veľkomestách je podobná situácia, ani to teraz nejdem skúmať. Pravdou ale je, že toľko rôznorodých psov pokope som nevidel ani na výstavách psov. Lebo na výstavy chodia len psy pekné, ukážkové. A po uliciach Viedne chodia psy veľké, malé, tučné, chudé, chlpaté i holé, holé doslova a doslova i oblečené. No a nad tými všetkými trónia psy obézne. Obézny pes bol môj najnepríjemnejší objav vo Viedni. To ony kladú na viedenské ulice pasce vo forme ozrutánskych hovien, ktoré by mal problém vytvoriť i hociktorý človek. Veď aj ktorý človek by to na ulici robil? Pes s tým nemá problém. A očividne ani jeho nejeden viedenský majiteľ. Magistrát sa vo Viedni vysporiadal s koňmi, ktoré majú pod chvostom pripevnený vak, do ktorého sa zachytáva ich tuhý biologický odpad. Prikázať takú povinnú výbavu pre viedenské psy sa ale zatiaľ neodhodlali. Asi majú psy vo Viedni silné odbory.

Zato keď napadne sneh, všetko je zrazu čisté, akoby šibnutím čarovného prútika zmiznú i všetky psie hovienka. Kalamita teda Viedenčanov neprekvapí. Ak večer nie je po snehu ani chýru, ani slychu a v noci ho navalí aj zo dva metre, keď vyjdem o siedmej z bytu, domovník už dávno upratal sneh z chodníka a pre dom poopieral pruhované tyčky, aby niekoho nedajbože neprivalila lavína snehu zo strechy. A to isté urobili všetci domovníci naraz! To som nedokázal pochopiť. Ako organizovaná domobrana! Najpotešiteľnejšie na celom tom počínaní bolo pre mňa to, že s odprataním snehu zmizli aj psie pozdravy. Na já! Viedeň je v zime taká krásna!

Unesený toľkou krásou som na počesť toho slávnostného dňa napísal básničku. Ležala doteraz na dne môjho počítača a čakala, kedy príde jej čas. Dnes síce ešte nie sú Vianoce, ale v noci napadal u nás prvý tohoročný sneh a v súvislosti s Dušičkami ma napadá alegória. Nie je síce veľmi slušná, čo by sa aj od takej témy dalo čakať, ale zdá sa mi celkom vtipná:

-Dušičky sú snehom na naše zasrané duše-

Kiež by v nich upratovanie fungovalo tak dobre, ako v uliciach Viedne!


PRVÝ SNEH

Dnes začalo snežiť vo Viedni.
Vytiahli už kabát pojedni,
a pojedni s krúžkom na pupku
ignorujú zimu naskutku.

Na bicykli staršia Turkyňa
rozhodnutie z rána preklína,
že neišla metrom do práce,
že z nej taká cesta dušu vytrasie.

Na Rennwegu prvé jedličky
začal núkať chlapík maličký.
Vždy vysmiaty černoch z Wien Mitte
jak keby mal večne vypité.

Staršia pani so psom smeje sa
blahorečí za sneh nebesá.
A ja mám tiež radosť, mon dieu,
že psie hovná nám sneh prikryje.

Viedeň, 15.12.2004

» Celý článok od A po Z »

utorok, októbra 17, 2006

Haiku 14- 16

Sivá depresíva

14.

Dve mláčky krvi,
žiletka padá na zem.
Zmätený pohľad.

15.

Lepkavé zvratky,
ošťané nohavice.
Záchvaty smiechu.

16.

Ohnuté dvere,
oškretá celá strana.
Syn vrátil auto.

» Celý článok od A po Z »

utorok, októbra 10, 2006

Slaná káva

Sobota po obede.

Popoludňajšia káva. Prvý dúšok ... Bŕŕŕ!!! Slaná!
Manželka sa smeje. Pomýlila si dózu s cukrom s dózou so soľou. Sú v skrinke vedľa seba a sú si tak podobné...

Zvonček pri dverách. Syn sa vrátil z Bratislavy. Konečne! Odišiel síce len v stredu, ale mal prísť ráno polnočným rýchlikom. Mama vo štvrtok volala, aby sme prišli v nedeľu k nim, otec má narodeniny, príde aj brat, ktorý sa vráti po dvoch mesiacoch domov.
Zvítanie a prvé otázky: "Prečo si nebral telefón?"
Prekvapenie: rozťatá horná pera, krvou podliate oko.
Večer ho s kamarátom na Kollárovom námestí na zastávke pod Novou scénou prepadli tri holohlavé krátkokrké "skrine". Bez akejkoľvek príčiny ich zvalili na zem, bili päsťami, kopali. Keď kamarát stratil po jednom údere vedomie, útočníci sa zľakli a ušli.
"To tam nikto nebo? Nevolali ste o pomoc?"
Nikto nič nevidel. Na zastávke plnej ľudí v centre hlavného mesta o 21:00...
Synovi nepomohlo ani obľúbené tričko s nápisom na chrbte : "Prosím vás, nechajte ma dokončiť myšlienku"...
Len pred mesiacom mi Boris na stene budovy, kam chodí môj syn do školy, ukazoval pamätnú tabuľu Daniela Tupého. Myslím, že toto je ďalší zo životných paradoxov: tupí sú zväčša tí druhí...

Nedeľa predpoludním. Sme v aute na ceste k rodičom. Zvoní mobil.
Mama: "Kde ste? Ponáhľajte sa! Babka zomrela..."
Tých pár kilmetrov trvalo dlho ako nikdy predtým.

Rodinná oslava sa skončila skôr, ako sa začala. Otázniky, nechápavé pohľady, slzy. Taký víkend som ešte nezažil. A vôbec netúžim, aby sa kedykoľvek zopakoval.

Najedla sa, ľahla si, zaspala. Navždy. Dnes sme ju pochovali. Krajšiu mŕtvolu som v živote nevidel.
Dnes som prvýkrát niesol rakvu, prvýkrát ju spúšťal do hrobu. Neviem, čo sa stalo. Nič necítim. Myslel som, že to bude iné. Že mi dá znamenie, príde sa rozlúčiť... Že to nezvládnem...
Babočko moja...



Narodeninovú tortu sme načali až po pohrebe. Bola vlastne dvojitá - včera mal narodeniny aj môj mladší syn.
Po torte sme si dali kávu. Ja som si svoju osladil trstinovým cukrom, je hnedý.
Jedna malá istota, že aspoň tá káva bude sladká.

» Celý článok od A po Z »

utorok, októbra 03, 2006

Dôvod navyše

"Dnes máme v Nemecku sviatok" povedal Frank.
"Hej, aký?" opýtal som sa. "Ja nedržím v hlave ani sviatky na Slovensku."
"Deň zjednotenia Nemecka. Koniec berlínskeho múru. A ja musím byť v práci."

Keby bol doma, aspoň raz za rok by ho táto historická udalosť mohla potešiť.
Dnes má na šomranie na túto tému o dôvod navyše.

» Celý článok od A po Z »

nedeľa, októbra 01, 2006

Preslovia a zariekadlá

Pohral som sa trocha so slovenskými prísloviami a porekadlami. Ak sa nad nimi zamyslíme a niektoré pojmeme doslovne, niektoré obrazne (chýba mi ešte zvuk, ale na ten som nič nenašiel...), vyjdú z toho niekedy zaujímavé posolstvá, ktoré sa nám naši predkovia snažili v týchto malých literárnych skvostoch zašifrovať. Posúďte sami.

» Celý článok od A po Z »

piatok, septembra 29, 2006

Beta je chlap, alebo všeobecná blogalizácia

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že v nadpise sa vyskytujú nejaké medicínske, alebo aspoň pravopisné preklepy. Ale nie je to tak. Pokúsim sa to v krátkosti vysvetliť.

Naša Alma mater, teda Blogger vypustil do sveta novú verziu blogov. Ako to už pri takýchto projektoch býva, označil ju Beta - plus názov služby - Blogger. Keď som si to prečítal prvýkrát, toto slovné spojenie mi prišlo nejaké divné. Bodaj by aj nie, keď mi ktosi s veľkou pompou oznamoval, že Beta je bloger! Teda Beta-Blogger. Klikol som si na help a dozvedám sa ďalej, že bloger je už v Bete! Čiže Blogger in Beta! Ej, či mi len táto informácia naštartovala fantáziu! Kto by to bol povedal, akým smerom sa bude vyvíjať budúcnosť blogovania!

Ako to už však pri takýchto akciách býva, skutočnosť ukázala, že marketingové heslá prehnane zodvihli predstavivosť adresáta a prišlo vytriezvenie. Beta je žena a ako taká nesie v sebe a so sebou kopu problémov. Navyše, ak je spojená s masovou akciou, teda všeobecnou globalizáciou, teda v tomto prípade skôr s blogalizáciou. Toľko k nadpisu.

Predovšetkým: zásadné novinky, ktoré Beta priniesla, som si už medzitým prácne vyriešil Java skriptami sám. Hlavne kategórie, počet článkov v archívoch a perex. Priniesla však zjednodušenú personalizáciu šablóny a najmä rýchlejšie ukladanie bez nutnosti používať častokrát zdĺhavé Publish / Republish. Teraz dám Save a mám raz-dva vystarané. A aby som nezabudol - úplne nová je možnosť pridať si do rss čítačky Atom-feed a byť na zvolenej diskusii on-line. Takže som sa predsa nechal zlákať a premigroval som do Bety. Ej, koľkokrát som odvtedy svoju nepozornosť oľutoval! Nikde sa totiž nepíše, ako sa bude správať výsledný migrát, keď máte na Bloggeri viac blogov a na Googli viac účtov. Mne sa to všetko pekne domiešalo, že to až nebolo pekné! Niekoľko týždňov som potom strávil oddeľovaním zrna od pliev, jedného blogu od jedného konta a preradenie k inému. Ba moja nová blogová adresa, ktorú som si medzitým založil, sa mi stratila zo všetkých kont a dashboardov! Stálo ma to kopu úsilia, času a mailovania s adminmi, kým sa mi ju s ich pomocou z hlbín Bloggera podarilo vyloviť. Ale dúfam, že to stálo za to.

Aj moja autorská aktivita medzitým stagnovala. Dostával som maily, odkazy, ba i telefonáty, čo je so mnou, prečo nepíšem. Ba v pár prípadoch došlo i na osobné otázky. Musím priznať, že takýto záujem človeku polichotí. Hádam sa mi sem-tam podarí pár písmenok poskladať tak, ako nikomu inému...

Tak teda púšťam do sveta nového Maroška samého. Maroška, ktorý blogoval i Maroška, ktorý veršoval, som presťahoval na tento nový blog. Preniesol som tu i pôvodné témy, ktoré sú rozčlenené v rámci kategórií. Postupne pribudnú aj nové kategórie. Preniesol som tu samozrejme i pôvodné komentáre, nech vidím, čo ste mi to popísali. A sľubujem, že v budúcnosti sa vynasnažím byť menej pedantný a viacej tvorivý. Aj keď nerád vypúšťam na svetlo božie blog, kde by som ešte tuto i tamto čosi vylepšil. Dúfam, že si drobné nedostatky nevšimnete a ak áno, že k nim budete zhovievaví. Ale hlavne, že vám bude Maroško prinášať nový, iný, niekedy možno i vtipný pohľad na svet zachvátený všeobecnou blogalizáciou.

» Celý článok od A po Z »

piatok, júna 16, 2006

Dedičstvo, alebo kurvanoha, migréna!

Niekto zdedí majetky, niekto dom, niekto veľké latifundie. Niekto veľké bankové konto, iný aspoň obrovský talent. Ja som zdedil migrénu.

Poviem vám, to je dedičstvo za všetky prachy! Chýba vám ako hluchému husle a ešte za to musíte platiť aj daň. A pritom ani neviete, kedy príde daňová kontrola.

Neviem, kam až siahajú korene tohto nášho rodinného zlata. Mojím priamym predchodcom v prvom rade je moja mama. Ona to zdedila po svojom otcovi. Ešte si pamätám dedka, ako si ľahol na dvore pod orech, keď to naňho prišlo, dal si mokrú vreckovku na čelo a čakal, kým to neodíde. Len ten orech mám trochu od ruky a ľahať pred panelákom pod brezu do trávy plnej psích hovienok tiež nie je bohvie čo. Tak väčšinou to pretrpím, lebo odmietam pchať do hlavy všelijaké pochybné lisované chemikálie. Sám neviem poriadne, čo v hlave mám, tak si ešte nebudem situáciu zhoršovať tabletkami neznámeho pôvodu...

Ja som teda zaplatil daň za posledné zdaňovacie obdobie v stredu. Ako hovorím, tabletky nezvyknem brať, iba pod nátlakom a v ohrození života, ale predvčerom asi bola taká situácia. Žiadny orech ani breza nablízku, a tak som podľahol našej asistentke a zobral som si od nej jeden Panadol Ultra. Nezabral, tak som zjedol o hodinu druhý. Nevyzeralo to nádejne, aby som dokázal zmysluplne vzdorovať nášmu austrálskemu lektorovi angličtiny Mikovi, tak som ho nechal pozdraviť (hihi! - (nečítať hajhaj!), chorý pozdravuje zdravého :-)) a proti svojim zvyklostiam som prvý opustil pracovisko. Doma som zaľahol a spal a spal.

Kurvanoha, migréna!

Týmto sa teda ospravedlňujem všetkým, ktorých som z toho dôvodu nechal bez odpovedí na ich maily, správy a odkazy. Včera som musel doháňať pracovné resty, dnes sú na rade aj tie súkromné. Tak mi prepáčte, priatelia, hlavne ostrovanka, Boris, Lidka i ďalší nemenovaní.

Dúfam, že som daň zaplatil aspoň na rok dopredu a ďalšie zdaňovacie obdobie bude ku mne o niečo milosrdnejšie.

» Celý článok od A po Z »

utorok, mája 30, 2006

Sám doma

"Ste všetci doma? Môžeme prísť? Chceli by sme s vami niečo prebrať."
"Nie, nemám všetkých doma. Som sám, ako obyčajne. Ale prísť môžete, nikam sa nechystám."

Zavolali známi. Jediní tzv. rodinní priatelia. Takým sa predsa návšteva neodmieta.
Pred dvomi týždňami sme boli u nich blahoželať. Ona mala päťdesiatku. Pred niekoľkými rokmi pre mňa nepredstaviteľná budúcnosť, teraz neodvratná realita. Ale každá minca má dve strany. Človek už nevenuje toľko času deťom, ostáva mu ho viacej pre seba. Teší sa z iných vecí. Napríklad z úspechu detí. Ich staršia dcéra urobila v piatok štátnice. Boli celí uveličení, kamarát mi ešte popoludní volal, aby mi oznámil, že Mirka to už má úspešne za sebou. A v sobotu popoludní sa ohlásili na návštevu. Ak chcú niečo prebrať, možno to bude niečo okolo promócií, prípadne okolo dokončenia prestavby ich domu.

Ale nie.

Ona dostala v piatok, v deň štátnic svojej dcéry oznámenie o ukončení pracovného pomeru. Telefonicky. Ani to doma nehovorili, aby nepokazili dcére oslavu. V stredu by jej skončila skúšobná doba, takže výpoveď je vlastne okamžitá. Neočakávaná je aj preto, že na poslednej porade bola vyzdvihnutá za najlepšie výsledky za posledné obdobie.

Čo tu už človek poradí? Môže akurát toho druhého vypočuť. Firma je v práve, v rámci skúšobnej doby nemusí udávať dôvod výpovede. Aj keď by sa patrilo.

Sused, ekonóm, bývalý ekonomický riaditeľ v jednej zahraničnej firme. Tá sa od začiatku roka stiahla z trhu. On je odvtedy nezamestnaný. Nie žeby to bol akurát exemplárny prípad nezamestnaného, ale muž pred päťdesiatkou bez znalosti jazyka, ktorý doteraz k svojej práci nikdy nepotreboval, môže byť akokoľvek odborne zdatný, ak ho prevalcuje mladšia a lacnejšia konkurencia.

Ja som bol som nezamestnaný trikrát. Je to kopa času pre seba. A so sebou. Koľkokrát by som prijal tento čas teraz ! Ale je to aj kopa času na abnormálne myšlienky, pochybnosti o sebe a svojich schopnostiach. Keď sa vám za pol roka nedarí nájsť adekvátnu prácu s odbornosťou, so znalosťou jazyka, napádajú vás všelijaké myšlienky.

Sám doma so svojimi myšlienkami, ktorým je častokrát ťažšie sa ubrániť ako zlodejom. A mnohé z nich sú čoraz viac blbšie a blbšie...

Nakoniec som zobral prácu v Bratislave, načo ma hneď druhý deň poslali do Viedne a tak som pár rokov pendloval päťsto kilometrov na trase východ - západ. Keď sa mi nakoniec podarilo nájsť firmu doma, kde to mám do práce dvadsať minút peši, firma sa po roku rozhodla presťahovať do susedného krajského mesta. Práve dnes nám šéf oznámil, že sa k prvému júlu sťahujeme. Čo už! Štyridsať kilometrov je predsa len menej ako štyristo...

Aspoň že nebudem sám doma. Je asi naozaj lepšie byť hoci aj sám medzi ľuďmi, ako byť len sám so sebou.

» Celý článok od A po Z »

pondelok, mája 22, 2006

Haiku 11- 13

3 haiku

11.

Ľahko sa žije,
keď nemáš chuť umierať.
Inak je ťažko.

12.

Všetko viem lepšie,
ako všetci ostatní.
Len to nik nevie...

13.

Pripomíname
ozubené kolesá.
S prasknutým zubom...

» Celý článok od A po Z »

pondelok, mája 15, 2006

Dvojník

5 epigramov

» Celý článok od A po Z »

utorok, mája 09, 2006

Minizverstvo kultúry

3 epigramy

» Celý článok od A po Z »

piatok, mája 05, 2006

Haiku 7 - 10 (O synoch)

4 haiku

7.

Volám synovi.
Nedvíha, otca jeho!
Ako obvykle.

8.

Nepovie nikdy
ani slovo navyše.
Je málovravný.

9.

Pozerám z okna.
Autobus už odišiel.
Syn neprichádza.

10.

Nemôžem zaspať.
Zapínam televízor.
Spím, ani neviem.

» Celý článok od A po Z »

pondelok, mája 01, 2006

Nech žije prvý máj!

Ešte pred pár rokmi by sme v dnešný deň svorne napochodovali do ulíc a jednotne by sme skandovali Nech žije prvý máj!, So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak!, rozprávali si pritom vtipy a po sprievode skončili pri jednom z početných stánkoch s občerstvením. Tí nedočkavejší, či zdatnejší už i predtým. A potom by sme so skrývaným nezáujmom vypočúvali všetky tie prejavy z tribún, rozhlasov a námestí.

Celkom sa mi ale páčilo, keď sme sa stretli známi, ktorí sme sa inak veľmi zriedka vídali, ako študent som sa dokonca raz nechal nalákať aj na tradičný nočný pochod, ktorý vždy skončil v prvomájovom sprievode a kvôli ktorému sme aj vyfasovali tričká s nápisom akoby nastriekanom sprayom cez šablónu Nočný pochod... Po tých päťdesiatich kilometroch som ledva dokázal doraziť tých pár sto metrov v sprievode.

Tak presne za ničím z toho mi nie je ľúto!

Nikdy som nemal rád masové podujatia (nakoniec kto áno okrem vreckárov?), ale s odstupom času ich vidím oko príležitosť na osobné stretnutia a rozhovory. Pretože čím viac komunikačných nástrojov a prostriedkov máme, tým menej spolu rozprávame. Keby som mal byť sarkastický, poviem: My už spolu nerozprávame, my len komunikujeme! Májové oslavy odpadli, na Veľkú noc všetci vyrazia zavčas rána do prírody, aby sa s nikým nemuseli stretnúť, na ulici sa už so známymi takmer nestretneme, pretože cestujeme autami (buď my, alebo oni). A všetci svorne a dobrovoľne tie masové stretávky doháňame koncom roka pri vianočných nákupoch. V posledných rokoch už od novembra.

A pekné ľudské slovo sa vytráca.

Čo slová - tých je všade dosť! Až nadbytok. Len tie pekné chýbajú. Nemusia byť ani milé, len nech sú preboha aspoň spisovné!!!

Zbavili sme sa síce na jednej strane prázdnych tribúnových rečí, ale prázdne slová ostali. Len ich nepočúvame z tribún, ale z rozhlasu, televízie, čítame v tlači, či na internete. Niekedy by som bol radšej hluchý, ako by som mal počúvať na začiatku každej vety akože. Akože sme tam prišli, no a akože tam ešte nikto nebol. Už ani nevravím, ako sa nám zjednodušuje podmieňovací spôsob: kebyže prídem, kebyže poviem, ... To mi trhá uši tuším viac, ako spišské spájanie minulého a budúceho času: V nedzeľu budem vidzel.

Vieme viac cudzích rečí. Ale svoj rodný jazyk zabúdame.
Po nemecky vieme použiť konjunktív perfekta wenn ich das gewußt hätte..., ale po slovensky počúvam kebyže viem... Bŕŕŕ!!!

Povedal som, čo som povedal. A vy ste počuli, čo ste počuli.
Je to presne o tom, o čom to je.

O nás.

» Celý článok od A po Z »

sobota, apríla 29, 2006

Haiku 4 - 6

3 haiku

4.

Podávam si prst,
obhrýzam všetky nechty.
Zasa dorastiem.

5.

Telefón zvoní.
Nikto ho nepočuje.
Zas budem prvý...

6.

Ako smrť kráča
vychrtnutá modelka.
Vládze sa hýbať.

» Celý článok od A po Z »

Ministerstvo

Urobil som si dnes prehľad správ. Celosvetové globálne problémy mi prefučali okolo uší ako vždy. Spozornel som pri domácom spravodajstve: vraj máme veľa ministerstiev. Trinásť. Nejaké bude z úsporných dôvodov nutné zrušiť. Horúcim kandidátom je ministerstvo kultúry.

Ani sa nedivím, že vládnym ekonómom kole oči práve kultúra. Veď kto vie čo to vlastne tá kultúra je? A kto ju potrebuje?! MY teda nie! MY sa bez nej dokážeme zaobísť!

Veď sa slušne správame jeden k druhému, smeti nehádžeme na chodník ani z okna idúceho auta, starších, chorých a tehotných (tehotné...) pustíme vždy v MHD sadnúť, neohovárame sa navzájom, nešuštíme v kine papierikmi od cukríkov, sprchujeme sa častejšie ako v sobotu, aby sme nesmrdeli kolegom v kancelárii a nemuseli vetrať vždy, keď za nimi prídeme, neparkujeme svoje osobné auto krížom cez tri parkovacie miesta tak, ako by to bol kamión, nemľaskáme pri jedle, nešpárame sa v nose, nespievame nahlas na pracovisku, aby kolegovia videli, akí sme šťastní, nedávame pri vážení na sáčok s drahšími jablkami v hypermarkete nálepku od lacnejších jabĺk, netelefonujeme nahlas v dopravných prostriedkoch, na ulici, v reštaurácii ani v divadle, každý mesiac prečítame aspoň jednu knihu, aby sme nevyšli z kondície, máme snahu sa neustále vzdelávať, aby sme kultúrne ani odborne nazakrpateli, dodržiavame všetky zákony a predpisy, hlavne dopravné - neprejdeme na červenú, ba ani na oranžovú, ani keby čo bolo! a to dokonca ani ako chodci, a ak nám to ako vodičom nejaký chodec spraví, vôbec mu nevynadáme a s úsmevom a bez trúbenia ho necháme bezpečne prejsť cez cestu, nedupoceme susedom pod nami po hlavách zakaždým, keď potrebujeme prejsť z jednej izby do druhej, nevŕtame príklepovou vŕtačkou do panela zásadne po devätnástej hodine, pretože dovtedy sme si museli všetko poriadne rozmerať, nekričíme, neprdíme, ne...

Nevravím, že toto všetko by malo strážiť a zabezpečovať ministerstvo kultúry. Ale keď už ani to nie, tak neviem, kto sa na to podujme. Žeby si prácu ministerstva kultúry rozdelilo ostatných dvanásť ministerstiev? Ako dvanásť mesiačikov? To by bolo naozaj ako v rozprávke.

Trinástka bude pre slovenskú kultúru asi naozaj nešťastným číslom.

» Celý článok od A po Z »

štvrtok, apríla 27, 2006

Ráno v autobuse

Keby nebolo žiadne keby...
Nohy, čo končia kdesi v nebi.
Oči jak mandle od ucha k uchu.
Photoshop... File... Save as... A mám to v suchu.

» Celý článok od A po Z »

utorok, apríla 25, 2006

Haiku 1 - 3

3 haiku

1.

Zo sna ma budí
pískanie v ľavom uchu.
Môj slimák píska.

2.

Moderátorka
rozhadzuje rukami.
Stále ich má dosť.

3.

Nedokončená
úloha čaká na mňa.
Ja čakám za ňou.

» Celý článok od A po Z »

Vitajte, ja vítam tiež

Vitajte a zaraďte sa!
Napíšte mi, ak vás zlostím.
Nech viem, že ste z mäsa, z kostí.
Moje srdce bude plesať.

» Celý článok od A po Z »

Lepšie vyhorieť, ako sa sťahovať

Nie, že by som vyhorel. Alebo pohorel. Dokonca ma ani nevytopilo. Lebo pred ohňom utečieš, ale pred vodou nie. Len som sa trochu popálil. Pofúkal a lepšie poobzeral okolo. A objavil som príčinu!

Nachádzam sa v malom uzavretom priestore. Všetci sme v malom priestore, ktorý je už pre nás pritesný! Niet inej cesty, len hľadať nové svety, kde bude dosť miesta, voľnosti a radosti pre všetkých. Kde nebude hroziť, že ma ošvŕknu od steny odrazené vlastné plamenné reči ako nepodarený vrh bumerangom alebo neovejú vlastné vetry, lebo správca zaskrutkoval okná. Blúdil som blogosférou ako Běhounkovi Robinzoni vesmíru od jednej blogovej planéty k druhej. Kým som nezachytil v jednej galaxii silnejúce signály vysoko vyvinutej blogerskej civilizácie. Prišiel som na pieskum, rozložil stan, nadýchol sa čerstvého vzduchu.

Maroško študuje.

Paráda! Ide to celkom dobre! Voda, vzduch, dosť miesta pre všetkých. Je rozhodnuté! Presťahujem sa tu. A aby mi nebolo ľúto, že o niečo sťahovaním prichádzam, obsadil som naraz dve planétky. Bielu a čiernu. Prozaickú a poetickú. Ani jedna nie je veselá, ani jedna nie je smutná. Ani jedna čierno-biela. Obidve sú farebné. Ako ja, ako vy. Dúfam, že nám tu spolu nebude tesno.

» Celý článok od A po Z »
 

Creative Commons License
This work is licensed under a Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivs 2.5 License.