Nech žije prvý máj!

Ešte pred pár rokmi by sme v dnešný deň svorne napochodovali do ulíc a jednotne by sme skandovali Nech žije prvý máj!, So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak!, rozprávali si pritom vtipy a po sprievode skončili pri jednom z početných stánkoch s občerstvením. Tí nedočkavejší, či zdatnejší už i predtým. A potom by sme so skrývaným nezáujmom vypočúvali všetky tie prejavy z tribún, rozhlasov a námestí.

Celkom sa mi ale páčilo, keď sme sa stretli známi, ktorí sme sa inak veľmi zriedka vídali, ako študent som sa dokonca raz nechal nalákať aj na tradičný nočný pochod, ktorý vždy skončil v prvomájovom sprievode a kvôli ktorému sme aj vyfasovali tričká s nápisom akoby nastriekanom sprayom cez šablónu Nočný pochod... Po tých päťdesiatich kilometroch som ledva dokázal doraziť tých pár sto metrov v sprievode.

Tak presne za ničím z toho mi nie je ľúto!

Nikdy som nemal rád masové podujatia (nakoniec kto áno okrem vreckárov?), ale s odstupom času ich vidím oko príležitosť na osobné stretnutia a rozhovory. Pretože čím viac komunikačných nástrojov a prostriedkov máme, tým menej spolu rozprávame. Keby som mal byť sarkastický, poviem: My už spolu nerozprávame, my len komunikujeme! Májové oslavy odpadli, na Veľkú noc všetci vyrazia zavčas rána do prírody, aby sa s nikým nemuseli stretnúť, na ulici sa už so známymi takmer nestretneme, pretože cestujeme autami (buď my, alebo oni). A všetci svorne a dobrovoľne tie masové stretávky doháňame koncom roka pri vianočných nákupoch. V posledných rokoch už od novembra.

A pekné ľudské slovo sa vytráca.

Čo slová - tých je všade dosť! Až nadbytok. Len tie pekné chýbajú. Nemusia byť ani milé, len nech sú preboha aspoň spisovné!!!

Zbavili sme sa síce na jednej strane prázdnych tribúnových rečí, ale prázdne slová ostali. Len ich nepočúvame z tribún, ale z rozhlasu, televízie, čítame v tlači, či na internete. Niekedy by som bol radšej hluchý, ako by som mal počúvať na začiatku každej vety akože. Akože sme tam prišli, no a akože tam ešte nikto nebol. Už ani nevravím, ako sa nám zjednodušuje podmieňovací spôsob: kebyže prídem, kebyže poviem, ... To mi trhá uši tuším viac, ako spišské spájanie minulého a budúceho času: V nedzeľu budem vidzel.

Vieme viac cudzích rečí. Ale svoj rodný jazyk zabúdame.
Po nemecky vieme použiť konjunktív perfekta wenn ich das gewußt hätte..., ale po slovensky počúvam kebyže viem... Bŕŕŕ!!!

Povedal som, čo som povedal. A vy ste počuli, čo ste počuli.
Je to presne o tom, o čom to je.

O nás.

Poslať na vybrali.sme.sk