10 októbra 2006

Slaná káva

Sobota po obede.

Popoludňajšia káva. Prvý dúšok ... Bŕŕŕ!!! Slaná!
Manželka sa smeje. Pomýlila si dózu s cukrom s dózou so soľou. Sú v skrinke vedľa seba a sú si tak podobné...

Zvonček pri dverách. Syn sa vrátil z Bratislavy. Konečne! Odišiel síce len v stredu, ale mal prísť ráno polnočným rýchlikom. Mama vo štvrtok volala, aby sme prišli v nedeľu k nim, otec má narodeniny, príde aj brat, ktorý sa vráti po dvoch mesiacoch domov.
Zvítanie a prvé otázky: "Prečo si nebral telefón?"
Prekvapenie: rozťatá horná pera, krvou podliate oko.
Večer ho s kamarátom na Kollárovom námestí na zastávke pod Novou scénou prepadli tri holohlavé krátkokrké "skrine". Bez akejkoľvek príčiny ich zvalili na zem, bili päsťami, kopali. Keď kamarát stratil po jednom údere vedomie, útočníci sa zľakli a ušli.
"To tam nikto nebo? Nevolali ste o pomoc?"
Nikto nič nevidel. Na zastávke plnej ľudí v centre hlavného mesta o 21:00...
Synovi nepomohlo ani obľúbené tričko s nápisom na chrbte : "Prosím vás, nechajte ma dokončiť myšlienku"...
Len pred mesiacom mi Boris na stene budovy, kam chodí môj syn do školy, ukazoval pamätnú tabuľu Daniela Tupého. Myslím, že toto je ďalší zo životných paradoxov: tupí sú zväčša tí druhí...

Nedeľa predpoludním. Sme v aute na ceste k rodičom. Zvoní mobil.
Mama: "Kde ste? Ponáhľajte sa! Babka zomrela..."
Tých pár kilmetrov trvalo dlho ako nikdy predtým.

Rodinná oslava sa skončila skôr, ako sa začala. Otázniky, nechápavé pohľady, slzy. Taký víkend som ešte nezažil. A vôbec netúžim, aby sa kedykoľvek zopakoval.

Najedla sa, ľahla si, zaspala. Navždy. Dnes sme ju pochovali. Krajšiu mŕtvolu som v živote nevidel.
Dnes som prvýkrát niesol rakvu, prvýkrát ju spúšťal do hrobu. Neviem, čo sa stalo. Nič necítim. Myslel som, že to bude iné. Že mi dá znamenie, príde sa rozlúčiť... Že to nezvládnem...
Babočko moja...



Narodeninovú tortu sme načali až po pohrebe. Bola vlastne dvojitá - včera mal narodeniny aj môj mladší syn.
Po torte sme si dali kávu. Ja som si svoju osladil trstinovým cukrom, je hnedý.
Jedna malá istota, že aspoň tá káva bude sladká.

Poslať na vybrali.sme.sk Poslať na vybrali.sme.sk

9 x komentované:

Anonymný vraví...

tak taketo prekvapenia fakt dokazu cloveku osolit kavu. Starkej zelam nech sa jej v nebi paci.

Anonymný vraví...

človek pri takýchto smutných udalostiach zvyčajne nič necíti, len prázdno,
skutočný smútok zvykne prísť až keď sa život vráti do bežných koľají
naozaj smutný víkend..

w-abt vraví...

Marián, ja som svoju prvú truhlu do hrobu niesol už pred mnohými rokmi, poznám ten pocit, človek potom ešte dlho nosí spomienku na živého človeka.
A my nesieme svoj údel ďalej, starosti i radosti...

elka vraví...

Marosko, asi chvilu nebude sladka. ale ked som videla to tvoje "babocko moja" - tak mi nejako docvaklo, ze tvoje kavy mozu byt len sladke. aj s kilom soli.
ja som zas vravievala "mamocko moja". a vsetci sa mi smiali

Silviah vraví...

Žijeme zvláštnu dobu. Ale asi sa nám to len zdá. Vždy bolo čosi, čo ľudí šokovalo. A zdalo sa im to nefér. A bolo to nefér.
Tá Tvoja triáda má gradáciu ako z učebnice. Jej vrchol je viac ako krutý, no jediný nemeniteľný a neovplyvniteľný.
Pridávam sa k elke - myslím, že vieš oceniť (nie v absolútnom význame)aj soľ.

maxim vraví...

maroško, príjmi úprimnú sústrasť... Mal si neuveriteľne smutný víkend..
Syn je v poriadku? Nechápem, prečo sa ľudia v takomto prípade správaju, ako tie tri povestné opice...

maxim vraví...

maroško, príjmi úprimnú sústrasť... Mal si neuveriteľne smutný víkend..
Syn je v poriadku? Nechápem, prečo sa ľudia v takomto prípade správaju, ako tie tri povestné opice...

ostrovanka vraví...

ach, marosko, odchadzaju nam ti, co presvetluju laskou nas zivot...

ale mozno je dobre, ze to bolo tak nahle, aj ked bez pripravy... na smrt sa totiz nikdy clovek nedokaze pripravit...

Anonymný vraví...

maroško, nenachádzam vhodné slová..

 

Creative Commons License
This work is licensed under a Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivs 2.5 License.