30 mája 2006

Sám doma

"Ste všetci doma? Môžeme prísť? Chceli by sme s vami niečo prebrať."
"Nie, nemám všetkých doma. Som sám, ako obyčajne. Ale prísť môžete, nikam sa nechystám."

Zavolali známi. Jediní tzv. rodinní priatelia. Takým sa predsa návšteva neodmieta.
Pred dvomi týždňami sme boli u nich blahoželať. Ona mala päťdesiatku. Pred niekoľkými rokmi pre mňa nepredstaviteľná budúcnosť, teraz neodvratná realita. Ale každá minca má dve strany. Človek už nevenuje toľko času deťom, ostáva mu ho viacej pre seba. Teší sa z iných vecí. Napríklad z úspechu detí. Ich staršia dcéra urobila v piatok štátnice. Boli celí uveličení, kamarát mi ešte popoludní volal, aby mi oznámil, že Mirka to už má úspešne za sebou. A v sobotu popoludní sa ohlásili na návštevu. Ak chcú niečo prebrať, možno to bude niečo okolo promócií, prípadne okolo dokončenia prestavby ich domu.

Ale nie.

Ona dostala v piatok, v deň štátnic svojej dcéry oznámenie o ukončení pracovného pomeru. Telefonicky. Ani to doma nehovorili, aby nepokazili dcére oslavu. V stredu by jej skončila skúšobná doba, takže výpoveď je vlastne okamžitá. Neočakávaná je aj preto, že na poslednej porade bola vyzdvihnutá za najlepšie výsledky za posledné obdobie.

Čo tu už človek poradí? Môže akurát toho druhého vypočuť. Firma je v práve, v rámci skúšobnej doby nemusí udávať dôvod výpovede. Aj keď by sa patrilo.

Sused, ekonóm, bývalý ekonomický riaditeľ v jednej zahraničnej firme. Tá sa od začiatku roka stiahla z trhu. On je odvtedy nezamestnaný. Nie žeby to bol akurát exemplárny prípad nezamestnaného, ale muž pred päťdesiatkou bez znalosti jazyka, ktorý doteraz k svojej práci nikdy nepotreboval, môže byť akokoľvek odborne zdatný, ak ho prevalcuje mladšia a lacnejšia konkurencia.

Ja som bol som nezamestnaný trikrát. Je to kopa času pre seba. A so sebou. Koľkokrát by som prijal tento čas teraz ! Ale je to aj kopa času na abnormálne myšlienky, pochybnosti o sebe a svojich schopnostiach. Keď sa vám za pol roka nedarí nájsť adekvátnu prácu s odbornosťou, so znalosťou jazyka, napádajú vás všelijaké myšlienky.

Sám doma so svojimi myšlienkami, ktorým je častokrát ťažšie sa ubrániť ako zlodejom. A mnohé z nich sú čoraz viac blbšie a blbšie...

Nakoniec som zobral prácu v Bratislave, načo ma hneď druhý deň poslali do Viedne a tak som pár rokov pendloval päťsto kilometrov na trase východ - západ. Keď sa mi nakoniec podarilo nájsť firmu doma, kde to mám do práce dvadsať minút peši, firma sa po roku rozhodla presťahovať do susedného krajského mesta. Práve dnes nám šéf oznámil, že sa k prvému júlu sťahujeme. Čo už! Štyridsať kilometrov je predsa len menej ako štyristo...

Aspoň že nebudem sám doma. Je asi naozaj lepšie byť hoci aj sám medzi ľuďmi, ako byť len sám so sebou.

» Celý článok od A po Z »

22 mája 2006

Haiku 11- 13

3 haiku

11.

Ľahko sa žije,
keď nemáš chuť umierať.
Inak je ťažko.

12.

Všetko viem lepšie,
ako všetci ostatní.
Len to nik nevie...

13.

Pripomíname
ozubené kolesá.
S prasknutým zubom...

» Celý článok od A po Z »

15 mája 2006

Dvojník

5 epigramov

» Celý článok od A po Z »

09 mája 2006

Minizverstvo kultúry

3 epigramy

» Celý článok od A po Z »

05 mája 2006

Haiku 7 - 10 (O synoch)

4 haiku

7.

Volám synovi.
Nedvíha, otca jeho!
Ako obvykle.

8.

Nepovie nikdy
ani slovo navyše.
Je málovravný.

9.

Pozerám z okna.
Autobus už odišiel.
Syn neprichádza.

10.

Nemôžem zaspať.
Zapínam televízor.
Spím, ani neviem.

» Celý článok od A po Z »

01 mája 2006

Nech žije prvý máj!

Ešte pred pár rokmi by sme v dnešný deň svorne napochodovali do ulíc a jednotne by sme skandovali Nech žije prvý máj!, So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak!, rozprávali si pritom vtipy a po sprievode skončili pri jednom z početných stánkoch s občerstvením. Tí nedočkavejší, či zdatnejší už i predtým. A potom by sme so skrývaným nezáujmom vypočúvali všetky tie prejavy z tribún, rozhlasov a námestí.

Celkom sa mi ale páčilo, keď sme sa stretli známi, ktorí sme sa inak veľmi zriedka vídali, ako študent som sa dokonca raz nechal nalákať aj na tradičný nočný pochod, ktorý vždy skončil v prvomájovom sprievode a kvôli ktorému sme aj vyfasovali tričká s nápisom akoby nastriekanom sprayom cez šablónu Nočný pochod... Po tých päťdesiatich kilometroch som ledva dokázal doraziť tých pár sto metrov v sprievode.

Tak presne za ničím z toho mi nie je ľúto!

Nikdy som nemal rád masové podujatia (nakoniec kto áno okrem vreckárov?), ale s odstupom času ich vidím oko príležitosť na osobné stretnutia a rozhovory. Pretože čím viac komunikačných nástrojov a prostriedkov máme, tým menej spolu rozprávame. Keby som mal byť sarkastický, poviem: My už spolu nerozprávame, my len komunikujeme! Májové oslavy odpadli, na Veľkú noc všetci vyrazia zavčas rána do prírody, aby sa s nikým nemuseli stretnúť, na ulici sa už so známymi takmer nestretneme, pretože cestujeme autami (buď my, alebo oni). A všetci svorne a dobrovoľne tie masové stretávky doháňame koncom roka pri vianočných nákupoch. V posledných rokoch už od novembra.

A pekné ľudské slovo sa vytráca.

Čo slová - tých je všade dosť! Až nadbytok. Len tie pekné chýbajú. Nemusia byť ani milé, len nech sú preboha aspoň spisovné!!!

Zbavili sme sa síce na jednej strane prázdnych tribúnových rečí, ale prázdne slová ostali. Len ich nepočúvame z tribún, ale z rozhlasu, televízie, čítame v tlači, či na internete. Niekedy by som bol radšej hluchý, ako by som mal počúvať na začiatku každej vety akože. Akože sme tam prišli, no a akože tam ešte nikto nebol. Už ani nevravím, ako sa nám zjednodušuje podmieňovací spôsob: kebyže prídem, kebyže poviem, ... To mi trhá uši tuším viac, ako spišské spájanie minulého a budúceho času: V nedzeľu budem vidzel.

Vieme viac cudzích rečí. Ale svoj rodný jazyk zabúdame.
Po nemecky vieme použiť konjunktív perfekta wenn ich das gewußt hätte..., ale po slovensky počúvam kebyže viem... Bŕŕŕ!!!

Povedal som, čo som povedal. A vy ste počuli, čo ste počuli.
Je to presne o tom, o čom to je.

O nás.

» Celý článok od A po Z »
 

Creative Commons License
This work is licensed under a Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivs 2.5 License.