Maroško

Last work day

2009-03-01T11:22:00.001+01:00

Tak to mám za sebou. Odovzdaný notebook, odovzdaný mobil. Vymazané osobné dáta v notebooku, vymazané kontakty v mobile. Zabudnuté zálohy pred vymazaním z notebooku, zabudnuté zálohy pred vymazaním z mobilu.

Predtým posledných pár mailov z notebooku, posledných pár telefonátov z mobilu. Posledných pár slov niekomu, kto nič nečakal a nepotreboval.

My Last Work Day

It's here my latest day
not from my decision.
All my work everyday
is now just illusion.

I want to say goodbye
last time to all of you!
Good wishes to you fly
through mailposts and hearts through.

We meet - if possible
in other company.
Memory terrible
entomb just new money!

***
If you need write parting or any casual manifestation or poem in english, german or slovak language, don't hesitate to contact me on my private mail: maroschko@gmail.com.
***

Sincerely your fast former colleague

Maroško

Predtým štyri roky práce. Aj po večeroch, aj cez víkend, keď bolo treba. Predtým osobné číslo 3 vo firme. Hneď po riaditeľovi a jeho asistentke. Lojalita je sviňa. Je to cudzie slovo a podľa toho sa k nemu aj treba správať. Vyhodiť zo slovníka!

Predtým nadšenie, chuť do práce, snaha ustavične niečo dokazovať.

Teraz...
... teraz inzeráty na nete...
... teraz mladý, dynamický kolektív... bŕŕŕ! A čo tak skúsený a spoľahlivý...?!
... teraz kopa času na niečo, čo ani nepotrebujem...
... teraz opäť začiatok. Už opäť. Už koľkýkrát...

Takže ak máte známych s podobným osudom, kľudne im posuňte môj kontakt s výzvou. Možno im pomôžem trochu spestriť posledný deň v práci nevšedným rozlúčkovým mailom. A keď nie, možno aspoň tochu pobavím.

EÚRADY

2009-01-16T13:13:00.001+01:00

A je to tu! Sme v EÚ, máme Euro, dokonca sme zažili aj rady na Euro! Divné? Na Slovensku je možné všetko. Aj spojenie EÚ - ÚRADY - RADY - EUR - A DY... a dyk... a všeličo ďalšie dokopy.

((E)Ú)RADY

KOMU ČESŤ, TOMU ČESŤ

My sme mali prví nápad.
Výrobok mal prvý západ.

O VYBAVOVANÍ

Aby sa TO mohlo stať,
museli sa spolu sťať!

O ŽOBRÁKOCH NA ÚRADE

Úradník je víťaz,
stránka len žobrák bosý:

"Povedz mi, čo pýtaš
a ja ti poviem, kto si!"

GLOBÁLNE OTEPĽOVANIE

Pohli sa ľady byrokracie húfne.
Z každého už tenký pramienok vyviera.
A keď sa celkom rozpustia, potom stúpne
európske more... o more papiera.

Paromplynový cyklus

2009-01-15T13:13:00.003+01:00

EÚRADNÁ VYHLÁŠKA

Od dnes sa zakazuje
všetkým potenciálnym samovrahom
až od eu-odvolania (čítať ojodvolania)
pustiť si plyn!

Ako núdzové riešenie sa doporučuje pustiť si žilou alebo použiť tzv. antivariant s pracovným názvom PAROMPLYNOVÝ CYKLUS a v tomto prípade sa doporučuje

NEVYPUSTIŤ SI PLYN!

Médium ostane rovnaké a aj smradu bude menej...

Nová techmológia pracuje na revolučnom princípe NECH TO PAROM TLAČÍ!. Takto zadžané plyny sa budú potom zhromažďovať v okresných zásobníkoch bioplynu a v prípade potreby distribuovať do rozvodnej siete. Veď na tom zaprdenom Slovensku musíme mať takého plynu stále dosť a dosť!

Otázku, čo potom, keď to praskne, budeme riešiť neskôr, keď sa všetkým uľaví...

Tu predsa nikto nebude zomierať na úkor druhých! (Napr. predstavitelia vlády.)
Radšej všetci hrdinsky pokapeme od zimy! (Napr. predstavitelia obyvateľstva.)

EU(RÓPSKE) VZDYCHY

V Bruseli vzdychajú: "Júrop!" a "Ojrópa"!
Slováci po svojom: "Oj, ropa! Oj, ropa!"

Rekapitulácia, alebo Len aby sa nezabudlo! II

2009-01-01T20:30:00.001+01:00

Čo zmysluplné, či zmyslov zbavené sa mi za posledné dva roky podarilo zanechať (a spätne nájsť) v diskusiách i na iných blogoch...
Je to zároveň aj malá odpoveď Blueske.

Ďakujem týmto baobabovi, Blueske a Ivanovi Riasovi za inšpiráciu a prajem im, ale i ďalším nemenovaným v novom roku ešte veľa podobných inšpiratívnych podnetov!

Maroško: Vysvedčenie

Za tým, čo len hrou slov zdá sa,
býva skrytá ťažká práca.
Rým je len o komforte -
čerešničkou na torte.

1.2.2007
Maroško: Vysvedčenie

Blueska: Polnočná pošta

Zapálim sviečku a prichystám jedlo.
Tak čakať budem pri dverách.
Pár kvietkov z višňovej halúzky zvädlo -
tanier je prázdny stále - ach!

23.7.2007
Blueska: Polnočná pošta

Ivan Rias: Asi zmením blogovisko - pre bulvár písať nemienim!

Vlad a Vlado
Naša vláda
má vždy Vlada!

21.11.2008
Ivan Rias: Asi zmením blogovisko - pre bulvár písať nemienim!

Súvisiace články:
Rekapitulácia, alebo Len aby sa nezabudlo!

Preslovia a zariekadlá II

2008-12-28T13:31:00.002+01:00

Len tak, bez ladu a skladu a bez prípravy som v slabej vianočnej chvíli nečinnosti zauvažoval nad známymi definíciami, poučkami a prísloviami. Najprv som tieto epigramy nazval "Z nových definícií". Ale potom som si spomenul, že o niečo podobné som sa už raz pokúsil pred dvomi rokmi. A tak som tieto epigramy premenoval na "Preslovia a zariekadlá II". Niektoré z nich mi vnukli nový zmysel interpretácie. A ten vám teraz ponúkam na posúdenie. Možno to niektorého z čitateľov privedie na stopu novej spoločenskej zákonitosti a získa tým natrvalo celo- alebo aspoň polosvetové uznanie.

Preslovia a zariekadlá II

ÚVAHA
(Ruky ako ľad)

Staré pravdy tisíckrát
overili hlavy súce,
nie však všetky úslovia:

Kto má ruky ako ľad,
ten má asi teplé srdce,
alebo je - mŕtvola.

ROZPÚŠŤADLO
(Studený ako psí čumák)

Takmer všetky srdcia slečien
chladné sú dnes jak psie pysky.
Roztopia sa, až keď tečie
do pohára s ľadom whisky.

OTÁZKA
(Všetci sme na jednej lodi)

Tak zo už vo svete chodí
- všetci sme na jednej lodi.
Neviem ale podstatnú vec - tú však nevie nik:
je to archa Noemova - a či Titanic?!

MEDARDOVA KVAPKA
(Medardova kvapka 40 dní kvapká)

Medardova kvapka
štyridsať dní kvapká.

Ale moja z vodovodu
aj pol roka vari,
pokým prídu opraviť ho
štyria opravári.

Súvisiace články:
Preslovia a zariekadlá

Až sa raz pominiem

2008-07-01T14:41:00.001+02:00

Táto báseň nemá byť asociáciou na germin článok Bola si..., to by som ju nazval Bol som... Ide o náhodu v čase a atmosfére, jedným slovom v časosfére. Je o inom a o inej. Nemá byť ničím iným, iba touto básňou. O nič menej, o všetko viac.

AŽ SA RAZ POMINIEM

Až sa raz pominiem a príde niekto druhý,
až sa ti spod očí vytratia čierne kruhy,
až sa zas prebudíš s pocitom nutnej nehy,
ja tu viac nebudem. Tak ako lanské snehy.

Až sa raz pominiem a príde niekto iný,
a miesto obsadí v posteli a aj v skrini,
až sa raz prebudíš a budeš chcieť byť ženou,
ja tu viac nebudem. Zabudneš moje meno.

Až sa raz pominiem a budeš ho mať rada,
vtedy už do neba bude čnieť moja brada,
až sa raz prebudíš a povieš: Dobré ráno,
ja tu už nebudem. Len moje prvé áno.

Associated stress I

2008-06-26T10:20:00.004+02:00

Niekedy to už pri čítaní dennej tlače nemôžem vydržať. Najradšej by som pri čítaní niektorých správ dal po papuli aktérovi, inokedy autorovi článku. Ale väčšinou to nie je možné, alebo bezpečné, takže som sa v rámci zachovania akého-takého duševného zdravia a kompaktnosti displeja môjho počítača rozhodol radšej vytvoriť na svojom blogu novú rubriku. Takže vždy, keď na mňa prídu bitkárske chúťky, radšej sa vyventilujem na blogu, ako na niečom ksichte.

Týmto článkom začínam teda novú rubriku Tlačové asociácie, alebo aby som bol v kurze - moderný a internacionálny - Associated stress.

Natlačte sa, prosím!

TLAČOVÉ ASOCIÁCIE I

STATNÝ ŠTÁTNY ÚRADNÍK

Len ten statný
bude štátny.

ÚRADNICK

Úradníkom
som rád s nickom.

ÚRADNÝ HIPISÁK

Hip, hip, hurá!
Mám svoj úrad.

NOVITZ KRAVITZ

Novic vraví: "Celibát -
mám sa cirkvi celý dať."

Kravitz vraví: "Celibát -
mám jej ho tam celý dať!"

Súvisiace články:
Počiatek ustál jachtu aj opozíciu
Lenny Kravitz žúroval v Bratislave so sexi babami

Pripovidka II

2008-01-27T10:15:00.000+01:00

Je nedeľa, čas na rozprávky. Alebo v mojom rodnom jazyku - na pripovidky. Dnes vám ponúkam ich druhú časť. Tak pekne si posadajte,... ale - však vy už viete, čo ďalej. Šup-šup! Zvučka už začína...

«jingle»

Pripovidka, pripovidka,
vysrala śe do korytka.
Kto chce pripovidku sluchac,
muśi korytko vyčuchac.

PRIPOVIDKA II

1.

Ňebośčičok, ňebośčičok,
dali mu ric do deśčičok.

2.

A ja taka šalaputa -
jedna noha bosa - druha obuta.

3.

Žil dzedo z babu.
Mali chyžku z ľadu.
Dzedo perdzel, baba bzela,
chyžka śe im rozlecela.

4.

Syty śi, brušku?
Ja tvoju dušku!
Iśče byš źid?
Aľe už nit!

Maroško II

Pripovidka 2007

2007-12-31T13:12:00.000+01:00

Moja babka mala deväťdesiatštyri rokov, keď zomrela. Myslím, že sa v našej rodine takého veku zatiaľ nikto nedožil. V tomto zmysle je teda zakladateľkou tradície. Dúfam, že ja budem jej verným pokračovateľom.

Prvé tri roky svojho života som strávil väčšinou u nej. A potom i každé prázdniny. Na dedine, v dome pod lesom. Na tie roky si málo pamätám, ona si však pamätala. Bola to jedna z mála vecí, na ktoré si na sklonku svojho života ešte spomenula. Som nevýslovne rád, že k týmto jej spomienkam som patril aj ja.

Vždy pri návšteve som sa však dočkal privítania: "Synačku, Marošku, ta to ty?"
"Ja, babo, ja."
"A to ty dze teras byvaš?" - tu už jej pamäť zlyhávala. Veď načo si zaťažovať hlavu nepodstatnými údajmi?

Zato ja si pamätám. Aj vďaka tomu, že mi predtým moje lapajstvá z detstva tak často pripomínala, až som sa ich naučil naspamäť a pamätám si ich tak, ako som si ich predstavoval pri jej rozprávaní.

Ale na čo určite nezabudnem a čo som naozaj zažil a prežil, boli večerné rozprávky - pripovidky. Zaliezol som k babke pod obrovskú perinu a ona vždy začala tou istou pripovidkou. Dnes viem, že to bola zvučka, pre dnešné deti už jingle, pre ešte menšie detičky džingel:

«jingle»

Pripovidka, pripovidka,
vysrala śe do korytka.
Kto chce pripovidku sluchac,
muśi korytko vyčuchac.

Potom som mal vždy na výber, ktorú som chcel počuť. Medzi moje obľúbené patrila aj táto veršovaná:

PRIPOVIDKA

Dzeci, dzeci, dze vam mac?
Pošla na jaročok prac.

Co vam zochabila?
U harčičku mlička.

Dze toto mličko?
Ftačky vypili.

Dze tote ftačky?
Do lesa odleceli.

Dze tot les?
Śekerka zrubala.

Dze tota śekerka?
Do pomijov spadla.

Dze tote pomije?
Śvine pojedli.

Dze tote śvine?
Ľudze pobili!

Dze tote ľudze?
Už poumirali.

Dze ich hrob?
S travu zaros!

Dze tota trava?
Dzivka zožala.

Dze tota dzivka?
Už śe odala.

Dze jej muž?
Umar už!

Možno si niekedy spomeniem na nejakú inú pripovidku. Potom vám ju prerozprávam. Na dnešný posledný deň v roku to už však stačí. Nech sa ďalej každý baví sám ako vie a užije si posledné hodiny tohto roka vo veselosti a zdraví. A práve takisto aj po celý ďalší rok.

Maroško

O veľkosti

2007-10-05T11:22:00.000+02:00

Leto už, zdá sa, definitívne skončilo. A s ním i nevinné mužské radovánky spočívajúce v pozorovaní sporo, či nijako odetých okoloidúcich, okolosediacich, či okololežiacich dámskych popredí, či pozadí, zhora a či oddola,... ale to je nejaká iná historka.

Pochytila ma nostalgia pri pomyslení na túto vonkoncom nie tienistú stránku horúceho leta a inšpirovaný týmto pozorovaním som napísal túto mierne erotickú, mierne lascívnu básničku.

Keď už skončilo naozajstné leto, máme aspoň na chvíľu leto babie. A kto chce, ten má po celý rok aj leto babské.

Neberme všetko príliš vážne. Len nech by to bola aspoň spolovice pravda...

CECKY

Tá, čo má malé cecky,
vyzerá príliš detsky.
Tá, čo ich má jak dyne,
životom ľahšie plynie.

Tá, čo má málo v hlave,
v pohlaví má to pravé.
Tá, čo má v hlave veľa,
vyzerá zas jak teľa.

Jedna by zase chcela,
aby ho mal tam veľa.
Ďalšia vyznáva klišé -
to hlavné je vraj vyššie.

Iná sa chlapov stráni
a nedá ani za nič.
Za rohom ďalšia planie,
čo dáva na počkanie.

Príroda je raz štedrá -
jednej dá za dve vedrá,
inej len do dvoch dlaní.
niektorej zas nič - ani...

Zapravdu dáš mi, bráško -
ideál násť je ťažko.
Jeden chce veľké oné,
iný zas básniť o nej.

Romantika vraj dáka!
Každá chce svojho vtáka!
Na mierach nezáleží.
Len nech už na mne leží!

Múzy III

2007-09-17T10:00:00.000+02:00

A do tretice o múzach a autoroch všetko najsmiešnejšie. Alebo je to už viacej smutné ako veselé? Tak či onak - Múzy III alebo Krátka správa o sláve.

MÚZY III

NESMRTEĽNOSŤ

Niekedy aj majstrom sláva
rozum trochu pomúti.
Nesmrteľným sa však stáva
človek vždy až po smrti!

O RECEPCIÁCH

Známi autori žijú zo známostí
(no a dosť).
Slávni autori žijú zo slávnosti
na slávnosť.

SVETSKÁ SLÁVA

Svetská sláva - poľná tráva
- vravievajú starí mladým,
keď ich hviezdy pohasli.

Mladosť starých neuznáva -
to sa im to dobre radí,
keď sa už dosť napásli!

HIP, HIP, SLÁVA!

Voláme na slávu
oslávencov, hostí.
Chválime postavu
zo zotrvačnosti...

Múzy II

2007-09-09T16:00:00.000+02:00

Ako som v prvej časti uviedol, „nebudem čitateľov obťažovať srdcervúcimi poryvmi svojho rozdrásaného vnútra“. Ba čo viac, dnes idem ďalej, priam na koreň veci, odhaľujem príčiny samotného problému, teda prečo je to s múzami také ťažké, „zmysluplné a zmyselné (teda nie zmyselné, ale nie zmyselné, ále...)“. Teda ešte raz „o prastarej téme múza“.

Ak ste sa včera pred vstupom vyzuli, urobte tak, prosím, i dnes. Sme predsa všetci slušne vychovaní ľudia...

MÚZY II

ANALÓGIA

Ak majú muži múzy,
tak logicky a naisto,
– umeniu ak chcú slúžiť –
mávajú ženy ženistov.

ÚSPEŠNÝ AUTOR

U múz ten autor obľúbený je
– organizuje s nimi orgie!

UMELECKÁ KRÍZA

Nastala panika medzi umelcami.
Minuli sa múzy! Niet ich medzi nami!
Tak ich každý zháňa. Na vlastnú päsť. Súrne.
S vavrínovým vencom, čo má hoc i tŕnie.

Iba jeden chlapík doma kľudne mľaská:
„To bol príma kšeftík! Čo múza – to fľaška!
Čo by tu z nich bolo? Umelecký rároh!“
Vybavil im stáže v zahraničných baroch!

PRÍČINA

Dnes bývajú múzy
ťažko dostupné -
ak poeti nechcú
platiť prístupné.

Múzy I

2007-09-04T14:24:00.000+02:00

Rozhodol som sa, že nebudem čitateľov obťažovať srdcervúcimi poryvmi svojho rozdrásaného vnútra. Ani hlbokými ekonomickými rozbormi, ani náročnými intelektuálnymi témami. Nebudem dávať zámienku na podnecovanie národnostnej ani rasovej neznášanlivosti. Nechcem proti sebe popudiť ani politikov, ani ekonómov, ani energetikov, ani zahraničných študentov, ba ani pohraničníkov, či nebodaj predhraničníkov. Nechcem sa dotknúť amatérskych sexuológov, ani profesionálnych virológov, ani inseminátorov, ani moderátorov. Keby sa v tom niekto z čitateľov náhodou spoznal, nech si to radšej nechá pre seba a nevyťahuje to na svetlo božie. Čestne vopred prehlasujem, že ho vôbec nepoznám a ani som naňho pri písaní absolútne nemyslel.

Myslel som len a len na seba, teda na to, aké je to ťažké niečo zmysluplné a zmyselné (teda nie zmyselné, ale nie zmyselné, ... ále...!) napísať. Teda o prastarej téme múza.

Ak chcete ku mne vstúpiť, vyzujte sa, prosím. Nenechám si predsa svoj intravilán pošliapať špinavými topánkami...

MÚZY I

DOTYK MÚZY

Pri čítaní prozaikov,
básnikov a blogerov,
čo sa držia ako túza
najzlatšieho stredu,

aj ja cítim, ako ich to
vnútri strašne bolelo...
Akoby ich kopla múza!
Medzi nohy spredu...

KEĎ MLČIA MÚZY

Keď hovoria zbrane,
múzy mlčia
– poškriepim sa s hocikým.
Ale iba tie, čo majú
vyrezané jazyky!

HONBA ZA REKORDMI

V besnej honbe za rekordmi
aj múzy sú nútené
siahať často po dopingu,
čo ich vyššie poženie.

Len nech im raz chlipný básnik
mrkne očkom pod šatky!
To už nie sú ani múzy
– to sú už len mužatky!

TITUL

Bola to múza svetových kvalít,
bez ktorej autori každé dielo len kazia.
Preto jej činnosť vyniesla chvály
a zvláštne uznanie:
panna honoris causa!

Leto

2007-07-16T23:00:00.001+02:00

Také leto nepamätajú ani starí ľudia. A podľa predpovedí počasia to vyzerá, že padnú také dlhoročné rekordy, že sa konečne aj my na staré kolená budeme môcť pochváliť svojim vnúčatám: "Jáj, deti moje, za mojich mladých čias - to boli letá!"

Ak tie horúčavy prežijeme.

LETO

Slonie uši leta plieskajú
po tvárach prepotených chodcov
Ihličky podpätkov vnikajú
pod chorú kožu chodníka

Na konci jazyka visí ťažký smäd

A jazyk leta visí po kolená žien
Čas keď som všetkým ženám neverný
(Never mi)

Na smrť mĺkvi muži zmývajú
prach z dýchacích ciest
až sa im z huby práši

Technické služby leta fungujú bezchybne

Potom jeden po druhom
(teraz už naprázdno)
vyvracajú hlavy dozadu
a s radostnou správou sa rozchádzajú domov

OkO
neba
zosmutnelo

Vredy zdravovedy III

2007-06-22T11:11:00.000+02:00

Predovšetkým chcem zdôrazniť, že nemám absolútne nič proti ženám. Práve naopak. Ženy mám rád, mám ich dokonca ešte radšej ako mužov. Mám ich tak rád, že s jednou som sa aj oženil.

Priznám sa, že ma už unavujú všetky tie propagandistické reči o škodlivosti akejkoľvek potraviny, ktorú si dovolím vložiť do úst. Mám už dosť rokov na to, aby som si pamätal, čo všetko už bolo zdraviu škodlivé:

Keď som bol malý, ešte to celkom šlo. Masovokomunikačné prostriedky ešte neboli tak masovokomunikačné, a tak som si jedol, čo mi chutilo. S rozmachom technológií v tejto oblasti som však časom zistil, že vajíčka, ktoré tak zbožňujem na akýkoľvek spôsob, okrem uvarenia natvrdo, sú strašne škodlivé, lebo obsahujú veľa cholesterolu. Tak ma to rozčúlilo, že som prestal čítať noviny.

Neskôr som sa však z rozhlasu dozvedel, že mliečne výrobky sú síce zdravé, ale mlieko v žiadnom prípade! Mliečko je určené výlučne pre maličké detičky, ktoré ešte nemajú zúbky a nemôžu hryzkať drahšie potravinky, ktoré by im nakúpili jeho rodičkovia.

Potom mi znechutili chlieb s bravčovou masťou, v našich zemepisných šírkach so šmaľcom, pretože je to čistý tuk! A z tuku sa predsa priberá!

O čosi neskôr boli celoplošne zakázané bifteky, pred pár rokmi aj celé kravy, ktoré nemali zdravotný preukaz. Keď som sa po spoločensko-pohraničnom uvoľnení dostal do podniku s biftekom, trvalo mi pár mesiacom, kým so dohnal niekoľkoročnú biftekovú abstinenciu. Zaujímavé, že tí ľudia, čo bifteky v tej ich kapitalistickej cudzine celý život jedli, to bez akejkoľvek ujmy prežili do vysokého veku.

Minister zdravotníctva ma z cigaretových krabičiek dovtedy varoval, ako fajčenie škodí zdraviu, až som si prestal kupovať cigarety a po devätnástich rokoch nerestenia prestal fajčiť. Niežeby boli cigarety potravinou, ale chutili mi a nakoniec sa doteraz predávajú v každom obchode s potravinami. V krajnom prípade by sa tu ešte dal zaradiť žuvací tabak. Len si neviem predstaviť, kto by ho hltal. Ale uznávam, že akokoľvek je moja predstavivosť veľká, predsa len môže mať medzery.

Voda z vodovodu – v žiadnom prípade! Chlór, fluór, vodný kameň! Bŕŕŕ!!!

A doteraz si všetky médiá s chuťou zgustnú na vtáčej chrípke. Ministerstvo kontra chovatelia, Spoločnosť na ochranu vtáctva kontra poľovníci a vystavovatelia.

S odstupom času som sa ale zakaždým dozvedel, že:

- cholesteroly sú vlastne dva – jeden dobrý a jeden zlý. Ako v rozprávke.
– mlieko je predsa len zdravé, lebo naozaj obsahuje dôležité výživné látky nielen pre deti, ale aj pre dospelých. Len sa nesmie piť ako voda, ale jesť, pretože je to vlastne potravina.
– bravčové mäso a tuk nie sú až také nezdravé, lebo obsahujú antioxidanty, či čo.
– kravy nie sú až také nebezpečné, ak chodia pravidelne na lekárske prehliadky a ak ich zavčasu v mladom veku zabijeme, kým sa u nich nejaká šialenosť prejaví.
– fajčením fajky, prípadne cigary človek relaxuje, odbúrava stres a spoločensky je to dokonca akceptované tak, že pre fajčiarov sú vytvorené zvláštne priestory v spoločenských budovách. Keby bolo fajčenie také škodlivé, zakázali by ho predsa ako bifteky, nie?
– minerálky nie sú až také zdravé, ako by mali byť. Chlór je jedovatý, fluór vo väčšom množstve tiež môže uškodiť. Najlepšie minerálky sú tie, ktoré obsahujú minimum minerálov. Sodík, vápnik, horčík len v primeranom množstve! Aby som si nosil do obchodu prenosné laboratórium. Takže nakoniec predsa len obyčajná voda z vodovodu...
– asi sme už doviezli dosť kurčiat z ľudovodemokratickej Číny. Treba dať príležitosť aj normalizovaným eurododávateľom. Či už vtáctva, alebo vakcín proti chrípke.

Už mám toho dosť! Celú túto kampaň som poňal radšej po svojom. Ako obvykle. A tento svoj uhoľ pohladu ponúkam aj vám. Hádam sa len kvôli nejakej vtáčej chrípke nerozvediem?!

Vtáčia chrípka

Vtáčou chrípkou ohrození
sú aj ľudia, najmä ženy!

Ide hlavne o tie sliepky,
čo púšťajú vtákov z klietky.

Vredy zdravovedy II

2007-06-10T20:20:00.000+02:00

Lekári mi určite dajú za pravdu, že správna diagnóza je predpokladom úspešného vyliečenia. Ja síce nie som lekárom, ale pre vlastné potreby si stanovujem diagnózy ľudí, s ktorými sa stretávam. Nie, nehrám sa na amatérskeho, či ľudového liečiteľa. Moje diagnózy sa týkajú skôr oblasti emocionálnej a spoločenskej. Niektoré z nich dnes ponúkam i vám. Možno niekto z vás pozná na niektorú z nich liek.

Vredy zdravovedy II

NESCHOPNOSŤ

"Jožo je hlupák, chruňo a idiot.
A neschopný je navyše.
Denne s ním robím - ide mi o život!
No on sa vždycky vylíže."

Šéf na mňa zagánil ponad rám hrubých skiel,
hlas sa mu tajomným a veľkým strachom chvel:
"Jožo že je vraj neschopný? Ba kieho!
Veď ten je schopný všetkého!"

OBEZITA

Na to, aby človek schudol,
stačí zhodiť len pár pudov!

ŠKUĽAVOSŤ

Škuľavosť mu dala postup v kariére.
Otvorila pred ním zatvorené dvere.
Na človeka hľadiac - a to necigánim! -
videl hneď aj všetkých, ktorí stáli za ním!

HRBATOSŤ

Koľkí sa na tejto diagnóze scelia,
pomastia si bruchá!
Hrbatosť nie je, žiaľ, len chorobou tela,
ale už aj ducha!

MÄKNUTIE MOZGU

Pravda, ktorej možno ani
mnohí veriť nebudú:

Aj mäknutie mozgu býva
tvrdou ranou osudu!

Vredy zdravovedy I

2007-06-03T23:45:00.000+02:00

Pôvodne som chcel dať do nadpisu Zdravotnícka deforma, alebo niečo podobné a aktuálne, ale potom ma napadol tento epigram:
(Odbočka pre jazykových puristov: tento epigram mi nenapadol, ale ma naozaj napadol. Až som sa zľakol toľkej myšlienky! Lebo mne nápady nenapádajú pekne pozvoľna, pomaly, ale ma napádajú náhle a bez výstrahy. Ako to majú aj v svojom názve. Často pritom zvolajú: "Dušu, alebo peniaze!" A ja pritom zakaždým tú dušu takmer vypustím...)
Ale späť k pôvodnej myšlienke. Príroda sa vo mne ozvala v meste, uprostred civilizácie. A ak som nechcel vyzerať naozaj celkom naturálne, odbočil som do najbližšieho vhodného zariadenia. Bola to poliklinika. A tam ma ten epigram napadol:

Nie je všetko zlato, čo sa blyští.
Nie je každý pacient, čo sa vyští.

Aj keď to tak často vyzerá..

Vredy zdravovedy I

TERAPIA

Pred lekármi svoje zdravie chránim:
čas zahojí aj tak všetky rany!

KRÁTKO ZO SCI-FI

Radšej sa dať zamordovať,
ako týždeň maródovať!

NÁPIS U LEKÁRA

Že vraj sa toto medzi ľuďmi drísta,
posúďte, prosím, sami:
"Nekazte povesť nášho zdravotníctva
ešte aj úplatkami!"

KRÉDO CHORÉHO

Osud sa s nami nejedná.
To v medicíne fakt bude prelom:
„Nádej zomiera posledná.
A obyčajne aj spolu s telom...“

Domáci zverinec III

2007-05-30T22:22:00.000+02:00

Tuším, že s rastúcim počtom zvierat v mojom zverinci klesá počet jeho čitateľov. Alebo sa mi podarilo tak dobre zachytiť charakteristické rysy zvierat, že čitatelia z toho onemeli (tu musím poznamenať, že sa mi naozaj nepodarilo nájsť výstižnejší ekvivalent pre odmlku v písaní, lebo veď aj tá odmlka, teda mlčanie súvisí s rečou...), alebo sa z toho istého dôvodu zdráhajú ozvať v obave, že budú obvinení z gágania trafej husi. Takéto nepodložené obavy musím však hneď v zárodku vyvrátiť: ľudia, nebojte sa a chváľte! Nikomu za to z nosa neodhryznem.

No a bol by tu ešte jeden dôvod nízkej čitateľnosti: píšem slabo ako čaj. Aj na tento argument mám odpoveď: tento článok je posledným zo série epigramov Domáci zverinec. Možno aj posledným na tomto blogu.

Do šuplíka som si písal, keď som bol malý a skromný. Teraz, keď som vyrástol na tele i na duši, potrebujem pre to telo i pre tú dušu viac priestoru a i voľajaký fídbek.

Asi si začnem hľadať inú nástenku. Alebo väčší šuplík.

Domáci zverinec III

RAK

„Postavme sa pred problémom pravde z očí do očí!“
A príslušným smerom ihneď svoj zrak račí natočí.
„No a keď sme pripravení, hor sa smelo dopredu!
Poďme priamo, kam nás naše račie chvosty povedú!“

KRÁLIK

„Ten, kto hlasno kotkodáka, skloní hlavu na kláte.“
Dohováral králik sliepkam. On takticky prísne čuší!
„Treba mať aj za ušami, no vy uši nemáte.“
Nedomyslel teóriu: pribral – dostal poza uši...

ROPUCHA

Kdektorá ropucha
sa na princeznú zmení,
keď ju princ nabúcha
a dá jej svoje meny.

ROSNIČKA

Rosničke, čo dážď nám hlási,
stúpnu preferencie,
keď zakváka o počasí
aj do televízie.

PÁSOMNICA

Pásomnica – vravím, nie je iné,
než konečný efekt v disciplíne
„Pchanie do riti.“

Nič nového teraz nevyslovím:
Preto toľko známych za šéfovým
hovnom smrdí ti!

Domáci zverinec II

2007-05-23T20:00:00.001+02:00

Život je pohyb. Všetko sa vyvíja, zvieratá sa rozmnožujú. Aj tie v mojom zverinci. Musel som im preto zriadiť nový výbeh. Zákonite sa vyvíja aj to zviera vo mne. Mobilis in mobili. Budem preto rád, ak pridáte pár postrehov z krotenia domácich zvierat aj vy. A teraz hor sa na domáce safari!

Domáci zverinec II

CHAMELEÓN

Pohotovo mení farby podľa prostredia.
„Ten je veľmi adaptívny!“ – jedni povedia.
A tí druhí kričia zase z plných síl:
„Ten sa teda ale krásne vyfarbil!“

VLK

Aj vlk sa najedol,
aj ovca je celá.
Padlo však za obeť
miesto ovce – teľa!

VÔL

Zabudol vôl, že teľaťom bol.
Býkovi to však vytknúť nemôžeme.
Aj muž si často masku vola dáva.
Pritom však myslí len na rozmnoženie.

LEV II

Tak ako lev si leví podiel žiada,
človeka levia opantala vláda.
Spravidla každý šéf je ako lev smelý:
bije sa urputne – no len o podiely.

Domáci zverinec I

2007-05-10T02:45:00.000+02:00

Nezatajíme, že máme s opicami spoločné korene. Hlavne niekedy po ťažkej noci. Niektorí z nás však majú spoločné črty aj s inými obyvateľmi zvieracej ríše. Zostavil som si taký malý domáci zverinec. Neveríte? Môžete sa o tom presvedčiť na vlastné oči spolu so mnou. Pozývam vás na malú prehliadku. Len prosím nehladkať a nekŕmiť. Ráčte vstúpiť.

Domáci zverinec I

MAMUT

Častokrát ma jeden pohľad
do úradu zarmúti:
vzťahy ako v Antarktíde
a za stolmi – mamuti!

Neobratní, nenásystní –
sotvaktorý odzdraví.
Netušia, že vykapú raz
z nedostatku potravy.

PRASA

Má sa chlapík ako prasa v žite.
Našiel zdroje príjmov dobre skryté.
Ak poviete slovo "prasa", ihneď sa mu začká.
Bojí sa, že blíži sa už jeho zabíjačka.

KRAVA

Má v tele oheň, zmyselnosť v očiach.
Pohľady mužov za ňou sa točia.
Pritom je múdra. Naskutku.
Má jednu knihu. V žalúdku.

LEV

Správala sa podľa kráľa
zvierat, ajhľa:
Najprv nahlas zarevala
- potom ľahla.

Exkurzia

2007-03-30T00:10:00.001+02:00

"A toto" - šéfredaktor sa zatváril tajnostkársky a ukázal na veľké bezpečnostné dvere - "toto je naša pýcha...!"
Naťukal do klávesnice pri dverách bezpečnostný kód a pomaly, opatrne otvoril dvere...

Návštevníkom sa naskytol vskutku nezvyčajný pohľad. Keby boli na transfúznej stanici, vyzeralo by to celkom obyčajne. Sklenené prepážky s kruhovým otvorom, pri každej prepážke jeden človek s rukou v otvore. Akurát, že všetci namiesto ležania sedeli. A nebolo to na transfúznej stanici, ale v redakcii miestnych novín.

"Was soll das bedeuten? / Čo to musela znamenať?" prehovoril zahraničným jazykom návštevník, člen delegácie a majiteľ miestnych novín v jednej osobe neubrániac sa toľkému prekvapeniu, že mu až sánka spadla na zem. Šéfredaktor sa pohotovo zohol, ofúkal v mihu sánku a podávajúc ju späť jej majiteľovi hrdo pokračoval:
"To je náš vynález. Mozog našej redakcie."
"Was für Redaktion?! Ja fídela némocnica!!! Tu ja dáfala mój ojró?" majiteľ novín a spadnutej sánky nebezpečne a rýchlo v tvári očervenel. Vyzeralo to na okamžitý odsun do materskej krajiny spolu so všetkými ojró.

"Doporučujem si láskavo všimnúť," nezmeneným tónom pokračoval šéfredaktor, "že niektorí páni a dámy majú v otvore ľavú, niektorí pravú ruku."
"Na und?"
"To je podľa toho, či sú ľaváci, alebo praváci. V tých rukách držia perá..."
Návštevníci podišli bližšie k skleneným prepážkam, nižší sa postavili aj na špičky a zakukli na druhú stranu prepážky. A vskutku! Všetci "darcovia" mali medzi prstami krásne značkové perá a usilovne, poniektorí až zúrivo písali. Akonáhle došli na koniec strany, asistentky, ktoré sedeli oproti nim za prepážkou, okamžite popísaný papier zobrali a vložili pod pero čistý hárok papiera.
"To sú naši kmeňoví autori a dopisovatelia!" konečne vyjavil tajomstvo šéfredaktor.
"A toto -" rozhodil rozšafne rukami dookola, až svojmu donátorovi opäť spôsobil padnutie sánky po samú zem - "toto je naše tajné laboratórium!" Boss sa s otvorenými ústami sám zohol pre sánku nespustiac pritom oči zo šéfredaktora. Vložil si ju už radšej do vrecka saka a sledoval výklad šéfredaktora, ktorý ohnivo pokračoval bez toho, aby si to všimol.

"Každý človek je iný, o autoroch ani nehovoriac!" uvoľňoval atmosféru šéfredaktor.
"My tu našich autorov motivujeme a stimulujeme."
Až teraz si návštevníci všimli, že jednotlivé stanoviská autorov nie sú rovnaké. Niektorí autori mali na ušiach sluchátka, niektorí uprene hľadeli do monitorov pre sebou.
"Každé odberné miesto je iné, prispôsobené potrebám a požiadavkám toho-ktorého autora. Vášniví muzikanti majú k dispozícii v sluchátkach akúkoľvek hudbu v tej najvyššej kvalite, akú dokážeme zabezpečiť.
Filmoví nadšenci majú neobmedzený výber k akýmkoľvek filmom. Tiež v tej najvyššej kvalite, samozrejme. Špičkové monitory, päťpásmové reproduktory.
Ak chce niekto čítať odborné časopisy - no problem! ... teda... Kein Problem! Všetko máme!
Labužníci majú prísun čerstvých jedál podľa výberu. Cukrovinky, čokoláda, zelenina, ovocie. Vegetariáni a vegáni samozrejme obzvlášť starostlivo vyberané suroviny. A my potom za prepážkou už len odoberáme hotové články!"

Zrazu sa rozleteli dvere na protiľahlej stene miestnosti a dnu vtrhli chlapíci držiaci na reťaziach zúrivo štekajúce psiská. Návštevníkmi trhlo a začali v panike výskať a zmätene pobehovať.
"Kľud, páni! Nič sa nedeje." S úsmevom ich tíšil šéfredaktor. To je len malá stimulácia strachom. Niektorí autori potom píšu ako diví."
O chvíľu stimulačné psy zmizli a do miestnosti vošli fešné asistentky v sexi priliehavých miniuniformách s malými hrnčekmi v ruke. Ku každému autorovi sa postavila jedna, položila nádobku na stolík, vybrala z nej nejaký špagát a začala striedavo pohybovať oboma rukami zľava doprava a späť vo výške nosa.
Našťastie zahraničný majiteľ novín už mal sánku bezpečne vo vrecku, takže už mu nič nemohlo spadnúť, keď od prekvapenia zase dokorán roztvoril ústa.
"Stará známa overená metóda biča a cukru. Naše asistentky preťahujú autorom popod nos medové motúzy. V tých nádobkách majú med."
To už mal donátor späť svoju farbu a vytržením bol celý bez seba. Čosi nadšene vykrikoval, ale keďže mal sánku ešte stále vo vrecku, pre zlú artikuláciu mu nebolo rozumieť ani slovo.

"Ale to ešte nie je všetko!" chystal sa vytiahnuť posledný tromf šéfredaktor. "Ráčte prejsť do Live zóny!" A už sa presúval za ďalšie dvere. Počkal, kým vojde posledný člen delegácie a tlmeným hlasom predniesol: "V tejto miestnosti máme výkvet našej redakcie. To, čo majú bežní autori vo forme špičkovo reprodukovanej hudby, či videa, majú naši najlepší autori LIVE!"
Prítomným prechádzali oči v nemom úžase. Každý autor mal v odbernom boxe pódium. Na niektorých pódiách boli tyče, okolo ktorých sa zvodne vlnili nahé tanečnice, pri pár tyčiach aj tanečníci. V iných boxoch boli na pódiách široké postele a v nich sa oddávali vášnivým hrám dvojice, ba niekde i trojice miešané i čisto mužské alebo ženské.
"Tu už ide do tuhého. Autori musia byť k odbernému boxu pripútaní, lebo inak by sme od nich toho veľa nedostali. Majú sklony aktívne zasahovať do procesu motivácie." - s pochopením v hlase doplnil šéfredaktor.

"No a tu máme náš zlatý klinec!" ukázal na posledný box. Sedel tam na prvý pohľad obyčajný chlapík, ale pravidelne, takmer rytmicky a húževnato ukladal na papier písmenko za písmenkom. Po pódiu pred ním sa okolo tyče nedospelo krútilo a skackalo útle, sotva desaťročné nahé dievčatko.
"Neuverili by ste, koľko čitateľov nám tento náš objav priniesol!" Vlastne..., uvidíte na štatistikách sami. Prosím, nasledujte ma do zasadačky!"

"Fantaštiš..." šušlal si ohromený majiteľ novín. Z úst mu vytekal pramienok slín, keďže stále nemal sánku, ktorá by ich zadržala. Siahol do vrecka pre vreckovku, aby napravil tento kozmetický defekt. A ani si nevšimol, že mu pri tom z vrecka saka vypadla aj jeho vlastná odpadnutá sánka...

Letný čas

2007-03-25T04:25:00.001+02:00

V sobotu ma jeden televízny moderátor na záver správ upozornil, že v noci prejdeme zo zimného času na letný. Viem, že to myslel dobre, a že sme v nedeľu v noci prešli na letný čas zo stredoeurópskeho času. Ale aj cesta do pekla býva dláždená dobrými úmyslami.

Jeden z mojich najobľúbenejších Murphyho zákonov hovorí, že každá organizácia sa po čase začne zaoberať sama sebou. Mal som počas svojho profesionálneho (rozumej pracovno-právneho) života možnosť niekoľkokrát si to potvrdiť. Ale vynález letného času je kapitálnym príkladom tohto zákona. Nikto doteraz jednoznačne nepotvrdil, ale ani nevyvrátil opodstatnenie prechodu na letný čas, ale zakaždým sa okolo tejto témy priživuje kopa obsmŕdačov od ekonómov až po psychológov. Ale ako hovoria naši bývalí českí bratia – skutek utek. (Pozn.: pokus o slovenský ekvivalent skutok – útok trochu posúva význam...) Napriek tomu nikto doteraz za dlhé roky letný čas nezrušil. Ako keby naša spoločnosť bez toho nemala dosť dôležitejších problémov a sama si musela vyrábať nové. Taký spoločenský autogenerátor problémov.

U mňa prechod na stredoeurópsky čas znamená prestavovanie hodiniek. Už roky je to moja práca. V jednu jesennú nedeľu ráno vstanem a hodinu, ktorú som tak veľkoryso získal, venujem prestavovaniu všetkých hodín, hodiniek a budíkov, ktoré sme za tie roky nahonobili.

Moje náramkové hodinky, manželkine hodinky nové, ktoré som jej kúpil na posledné Vianoce, ale pre istotu i tie staršie, do rezervy. Budík v spálni, rezervný budík, keďže vstávať o pol piatej býva niekedy problém. Hodinky na veži v obývačke, druhé na veži v detskej izbe. Len aby bolo jasné, že máme doma vežové hodiny... A hneď dvakrát. Video. Kalkulačka v pracovni! V pracovni ešte stolové hodiny. Hala, kuchyňa, detská izba – tam sú ďalšie. Môj elektronický diár, ktorý už tak často nepoužívam, odkedy mám adresy v mobile. Raz home time, raz world time. À propó – mobil! Dva moje, dva manželkine (ešteže máme len dvoch mobilných operátorov!). A ako obyčajne, na hodiny v aute opäť zabudnem, pretože sa mi nechce v nedeľu hneď zavčas rána naklusať do auta.

Počítali ste so mnou? 20x (slovom dvadsaťkrát) musím dvakrát do roka prestaviť čas na všetkých týchto hodinkách. Ak počítam na jedno prestavenie minútu (nastavujem na sekundy, takže musím čakať na sekundovú ručičku, či sekundovú čísličku), minútu na manipuláciu (nastavenie, prechod v rôznych menu, otáčanie ručičkami, vyberanie bateriek), minútu na prechod od jedných hodín k druhým, zhrniem pod položku režijné straty. Spolu: 20 x 3 = 60 minút. A moja hodina je v keli! (Alebo aj inde, keby som chcel použiť niektorý z výrazov pre anatomické otvory...) V jeseni to ešte oželiem. Ale v jari, keď sa posúva čas o hodinu dopredu, túto synchronizáciu nášho rodinného času s oficiálnym robím v rámci svojho voľna, takže som na tom okrem oficiálnej hodiny ešte aj ďalšiu súkromnú hodinu stratový! Ešteže meníme čas len dvakrát do roka a nie štyrikrát, ako to predpovedal včera ten moderátor, lebo ináč by sme mali jarný čas, letný čas, jesenný čas no a ten zimný čas. To by som si musel na prestavovanie hodín asi vybrať dovolenku.

Letný čas

Raz hodinu dozadu, raz hodinu dopredu.
Idem, jak ma ručičky mojich hodín povedú.

Keď sa zima opýta, čo som robil cez leto:
Poviem, že som trénoval preskok jednej hodiny.
A je to!

Prvý jarný deň

2007-03-21T10:10:00.000+01:00

JAR - EJ! - JE RAJ!

Cetky

2007-03-08T14:35:00.000+01:00

Cestou do práce som sa zastavil v kvetinárstve. Emdéžet - neémdežet, Zetkinová - Nezetkinová. Bola to predsa len cetka ako každá iná. A každá príležitosť uctiť si moje mladé cetky - teda kolegyne - kvietkom je dobrá. Veď keď už pracujeme v medzinárodnej firme, tak by sme si mali pripomínať aj medzinárodné sviatky - nicht wahr?

Pokusy amputovať MDŽ a transplantovať miesto neho Deň matiek sa v mojej praxi ukázali vždy ako neúspešné a nepraktické. Moje mladé kolegyne ešte nie sú matkami a dávať im všetkým naraz kvietok na Valentína mi pripadá tiež dosť odvážne... A ak sa medzi nimi niekedy aj našla nejaká matka, nikdy nebola moja. Nakoniec, vždy sa ukázalo, že ten kvietok potajme čakali a rady ho prijali. I keď niektoré s frflaním, že predsa len emdéžet... Ale ja si myslím, že to frflanie bolo len z vrodenej hanblivosti. A skončilo pri božteku a podaní kvietka.

A tú kávu som si aj tak i dnes zalial sám. Len som ju vypil v príjemnejšej atmosfére.

CETKY

Emdéžet - či neémdežet,
len tupý sa sa ostrým zreže.

Zetkina - či Nezetkina,
cetka ako každá iná.

Kytičku kúp, milý bratku,
svojej dáme ku jej sviatku.

***

Nedbaj, keď to bude párkrát navyše!
K tvojmu dobru sa to isto pripíše.

Kvety patria k ženám jak keks ku čaju.
Nahlas síce hundrú, v duchu čakajú.

Lebo len raz stačí na to zabudnúť,
nedostaneš viacej medailu na hruď!

Tisíc dobrých skutkov zmaže jeden kiks.
Zabudnutie potom ťažko vysvetlíš!

***

Kytičku kúp, milý bratku,
svojej dáme ku jej sviatku.

Zetkina - či Nezetkina,
cetka ako každá iná.

Emdéžet - či neémdežet,
ťavy idú a pes breše.

Don Juan Slákovič

2007-02-14T14:14:00.000+01:00

K nasledovnej paródii ma inšpiroval milý preklep v diskusii k jednému článku na blogu. Po odstúpení autorských práv som si dovolil preto tento rýmovaný vynález venovať jeho autorke. Dúfam, že ani ju tak ako ani ostatných čitateľov smiech po jeho prečítaní neprejde.

P.S.
Akákoľvek podobnosť s dnešným dňom ružového Valentína je čisto náhodná!

DON JUAN LÁSKOVIČ

Ó, moja krásna, vzácna mladá pani,
chcel by som splniť každé z vašich prianí.
Vzplanuli v mojom srdci prudké vatry,
už ani neviem, čo sa smie a patrí.

Ja sladké túžby po kráse Vám spievam,
z plného hrdla, až je všade prievan.
Pokým sa ráno ešte nerozbrieždi,
znesiem Vám z nebies k nohám všetky hviezdy.

Ako slák patrí k štyrom strunám huslí,
ako sa skrýva krásna perla v mušli,
tak moje srdce po Vás tajne túži.
(Aj každý orgán, ktorý majú muži.)

Ó, pani moja! Len keby ste chceli,
ja by som tiež bol trochu viacej smelý.
Súc dávno zrelý, ale súci sváko
na husliach Vám chcem vŕzgať svojím slákom...

Dajte mi nádej, alebo aj ruku,
bodli ma šípy z Amorovho luku.
Neviem žiť bez Vás – chcem byť bližšie ku vám!
S hlbokou úctou – Slákovič. Don Juan.

venujem elisabeth

Vysvedčenie

2007-01-31T00:00:00.000+01:00

Dnes je deň D. Vlastne - deň V - ako vysvedčenie.

Rodičia, nezabudnite deťom skontrolovať vysvedčenia, ak vám ich samy neukážu. Nebite ich, ak nemajú samé jednotky, ak (alebo preto, že) ste ich nemali ani vy.

Deti, nebite svojich rodičov, ak vám za vysvedčenie nekúpili, čo ste chceli, alebo čo vám v návale pozitívnej motivácie sľúbili. Možno to dostanete až na konci školského roka.

Nerodičia, tešte sa, že nemáte deti, ktoré by vás dnes mohli priviesť k infarktu. Alebo dúfajte, že o pár rokov to bude váš šťastný deň... Alebo čítajte, ako to môže prebiehať...

VYSVEDČENIE

Zo školy už syn sa ženie,
nad hlavou má vysvedčenie,
úchytkom sa pozdraví:
"Ahoj, otec! Len sa pozri!
Tak čo povieš - nie som dobrý?"
"To som teda zvedavý!"

A už papier na stôl kladiem:
"Prvá známka - mravy kladné.
Ej, či mi len odľahlo!
Ešte to tak - syn a chrapúň,
čo ujedá z môjho platu
- to by bolo divadlo!

Ale radšej poďme ďalej.
Najprv mi však na to nalej
- už mi vyschlo v gágore!
Teda jazyk - rodný, cudzí
- jedna, jedna! Samé túzy!"
(Niečo je v tej potvore!)

"Z prírodných vied tu máš... fíha!
Až sa vo mne hrdosť dvíha!
Z hudobnej tiež - kus čo kus!
Z fyziky a zemepisu,
z matiky aj z dejepisu
- ty si proste génius!"

Po tých slovách - (samá chvála)
spokojnosť ma opantala,
odpil som si z pohára.
Ale zrazu - otca tvojho!
Až sa vo mne niečo pohlo
- takmer som bol na márach:

"Čo to vidím?! Z telocviku
iba dvojka?! Na botníku
leží remeň. Choď ho vziať!"
"Ale, otec! Nebuď katan!
Pekne kreslím, píšem, rátam.
...nevedel som kotúľ vzad...

... a v diaľke som skončil pritom
centimeter za limitom...
... v šplhu patrím k pomalým...
Už dnes sa však zlepšiť chystám
a známku si dozaista
koncom roka opravím."

"V telocviku, milý synu,
nemáš veru možnosť inú,
ako veľkú jedničku.
Lebo v boji o korytá
každý hravo pokorí ťa,
keď máš jazyk na tričku.

Ak chceš ďalej, ako druhí,
musíš skočiť aspoň púhych
dvoch-troch koňov na šírku.
Bez váhania vrhnúť guľu
tým pred tebou na gebuľu,
urobiť z nich fašírku.

Plávať, šplhať bez prírazu,
v maratóne získať vázu,
v joge cvičiť asany.
Orientačný beh je ťažký -
za sebou hneď zničiť značky
- ináč budeš nahraný.

Skrátim to: tak pochopil si,
z čoho vlastne tento princíp
známkovania vyviera?"
"Jasné, otec! Ako facka!
Život ma už nevyfliaska!
Nájsť za seba dubléra!

Bude za mňa plávať, skákať,
ja sa budem zatiaľ flákať.
Ešte mi aj klesne tlak.
Pokým sa ja budem tváriť,
iní budú padať na riť.
Správne, otec?"
"Presne tak!"

Vivat Bohemia!

2007-01-26T15:15:00.000+01:00

(Krátke pojednanie o nedlhej histórii jedného malého národa)

Myšlienka sa ku mne vkradla -
zas nič v dobrom a nič v zlom.
Iba pohľad do zrkadla.
Akí sme i aký som.

Na Slovensku médiá už dirigujú Česi.
Kam preniknú v budúcnosti, to ma vo snoch desí.
Téátri i eSTéVéčku a i Pravdu k tomu,
zaberajú rad - zaradom. Jdou od domu k domu.

Aj Slovenské železnice riadi ďalší Pepík.
Opravujem - tak Dalibor! To vidí aj slepý.
Naučila bída u nás Dalibora housti,
predtým české, teraz naše - vlaky drží v hrsti.

Jak za prvej republiky prúdia kádre z Česka,
koho v Čechách vypískali, tomu sa tu tlieska.
Tým, čo Česi vyradili jak neschopné kádre,
tým sa robia u nás busty. Zatiaľ iba v sádre.

A náš smutný Slováčisko ide robiť do Čiech,
aj s drotárskou krošnou zožne raz úsmev, raz posmech.
Vraj nemáme doma dobrých odborníkov na nič.
Veď aj padák v Amerike vymyslel Mr. Banič...

To, čo mnohým zodpovedným strašne smrdí doma,
na hranici stráca zápach, v cudzine už vonia.
A čo mladé - zutekalo do Česka i ďalej,
a čo staré - nevládalo. Volá: "Krčmár, nalej!"

O probléme rokovala dokonca aj vláda,
vykonanie opatrení zaviesť rýchlo žiada.
Zachovanie rovnováhy - a to ešte dneska!
Ubudnutých Slovákov si doplníme z Česka!

Vypíšeme štátny tender s témou riadne smelou:
Export Čechov na Slovensko. Za obyvateľov.
Víťaz získa nerovnú daň, doživotnú rentu
a medailu s váhou asi metrického centu.

Tak sa národ, ktorý sám sa volá holubičí,
neľútostne vykynoží, potupí a zničí.
Na záver mám jedno smutné poučenie z pučov:
Pod lampou je najväčšia tma? Kdeže! Pod papučou!

O čom to je:
TA3
STV
Pravda
ZSR

O slonovi Tónovi

2007-01-07T11:11:00.000+01:00

Túto rozprávku som napísal ešte keď sa voda sypala a piesok lial. Preto si ani nemôže nikto pamätať na slony bez chobotov. Dokonca ani tá Lucka a Zuzka, pre ktoré som vtedy túto básničku vymyslel. Dnes už možno tiež majú deti, ktorým túto rozprávku teraz ony samy prečítajú.

Je len zaujímavé, že po mnohých rokoch mám zhodou okolností dve kolegyne, ktoré sa tiež volajú Lucka a Zuzka. Túto rozprávku som ale nepísal pre ne. Aj keď sa niekedy tiež správajú ako malé deti. Ale to je už iná rozprávka...

Zároveň touto rozprávočkou otváram novú rubriku Básničky? Ba sníčky... Časom by do nej mali pribúdať krátke veršované básničky, či rozprávočky pre deti (čítať môžu aj dospelí!) tak, ako sa ich budem odhodlávať uverejňovať.

O slonovi Tónovi

Rozpoviem vám rozprávočku
drobnú ako smietka v očku.

Počúvajte, Lucka, Zuzka,
zaostrite obe ušká.

V hustom lese plnom slonov
žil raz malý sloník Tóno.

Dnes by ste ho nespoznali:
nohy tenké a nos – malý.

Nos hoc malý, taký – mrcha
– do všetkého rád ho strkal.

Zbadal v lese včelie úle,
chcel hneď zistiť, čo v nich dnu je.

Strčil nos dnu, že vraj zistí,
čo sa skrýva v hustom lístí.

"Leskne sa to ako rosa,
ochutnám. Nič nestalo sa!"

Zrazu sa mu dotklo nosa
niečo ostré ako kosa!

To sa včielky nazlostili
– sloní nos im nebol milý.

Nevideli hostí rady,
vzali Tóna do parády.

Nos mu strašne dopichali.
Tóno kvíli, Tóno žiali.

A nos štípe a nos páli
a už nie je, jak bol – malý.

Nos len puchne, ďalej rastie.
Tóno má však zrazu šťastie,

lebo skáčuc ako klokan
padol rovno do potoka.

Tento príbeh tu však klad má
– voda bola veľmi chladná,

prestal nos rásť, jak by uťal.
Čo však teraz? Tóno hútal.

Nos je dlhý ako ruka,
visí z hlavy jak kus drúka.

Keď je dlhý jak kus drúka,
nuž nech slúži ako ruka!

Hore – dole nosom máva
– nosu volá trikrát sláva!

Urobí si sám aj sprchu
– ostrieka sa vodou zvrchu.

A keď zdvihne svoj nos sloní,
zatrúbi, až v ušiach zvoní.

Na chobote visí zvonec,
tak má príbeh šťastný koniec.

Rekapitulácia, alebo Len aby sa nezabudlo!

2006-12-30T22:22:00.000+01:00

Niekedy sa zadarí aj neplánovane stvoriť niečo zmysluplné. Napríklad ako diskusný príspevok k cudziemu článku. Pár takých svetlých chvíľ ma v uplynulom roku postretlo, keď sa mi bez prípravy, neplánovane, takpovediac od pása podarilo napísať celkom vydarené epigramy. A pretože si myslím, že niektoré z týchto príspevkov dosahujú schopnosť samostatnej výpovede aj mimo rámca pôvodnej diskusie, v ktorej vznikli, pripisujem si za nich vrúbok na pomyselnú pažbu mojej klávesnice a dávam im týmto priestor v samostatnom článku. Lebo aj za nimi som schovaný malý ja.

Ďakujem týmto Maximovi, Ostrovanke a Silviah za inšpiráciu a prajem im, ale i ďalším nemenovaným v budúcom roku ešte veľa podobných inšpiratívnych článkov!

Vianočné trendy

Na Vianoce písať ódy -
to už dávno vyšlo z módy!

Dnes sú trendy inakšie:
čím viac - väčšie - najdrahšie!

23.12.2006
Maxim: Vianočná

Pri zmysloch o zmysloch

Keď si niekto čas od času
zažartovať zmyslí,
dobre padne niekedy mať
zmysel pre nezmysly.

Horší je však prípad vtedy,
keď si niekto sprostý
navrch všetých zmyslov stavia
zmysel zmyselnosti.

13.11.2006
Ostrovanka: Pokus o epigramy

Pud sebazáchovy

Ten, kto chce zobať,
musí ma bozať!

2.11.2006
Maxim: Máte ma za vola?

Krátko z blogu

Máme svoje dni aj dníčky.
Výdaje aj príjem.
Ja tiež myslím poeticky,
ale prózu žijem.

21.7.2006
Silviah: Vraj kedy...
(Tento epigram je kvôli úplnosti uverejnený teraz podruhýkrát. Prvýkrát bol uverejnený 11.11.2006 v článku Krátko zo života I)

Vianočné haiku (17 - 19)

2006-12-27T02:02:00.000+01:00

Krátke haiku - postrehy z vianočnej atmosféry.

***

17.

Pes priviazaný
o vianočnú jedličku
Pán nakupuje.

***

18.

Stromček už svieti,
darčeky ležia v skrini.
Čakám na syna.

***

19.

Sídlisko žiari
ako vianočný stromček.
Len na Vianoce.

***

Vianočný vinš

2006-12-22T12:22:00.000+01:00

Vianočný vinš chcem vám predniesť
- toto je len jeho predzvesť...

V I A N O Č N Ý V I N Š

Moji milí čitatelia, drahí pisatelia,
ctení povoľovači, blogopovaľovači,
diskutéri ku všetkému, i tí o ničom,
všetci, ktorí máte sklony byť mi rodičom,

všetci, ktorým som ja zasa trochu zdvihol mandle,
anjelíci, miláčkovia, no i duše padlé,
nemajte už na mňa, prosím, svoje srdce ťažké,
užite si tieto sviatky v pokoji a láske.

Tĺkšou

2006-12-10T18:00:00.000+01:00

Rád vymýšľam nové slová. Pretože nerád prijímam tvrdenia, že slovenčina je mladý jazyk a nemá toľko slov na presné vyjadrenie myšlienky, ako iné (svetové) jazyky. Ja si myslím, že slovenčina je prvotriedny nástroj a výsledok práce s ním závisí len od zručnosti majstra, teda jeho používateľa. Preto so značnými rozpakmi sledujem, ako sa v záujme mediálneho obchodovania dokáže tento nástroj vedome otupovať. Pred časom som na protest proti tomuto trendu vymyslel jeden zo svojich malých slovných vynálezov – tĺkšou. Vari sme odkázaní na používanie anglického výrazu talkshow, keď jeho slovenský ekvivalent odráža význam slova ešte vernejšie?! Myslím, že každému slovenskému netĺkovi je zrejmé, o čo ide. A pre ostatných – i ako ukážku pre všetkých (samozrejme...) prikladám krátky praktický príklad použitia.

TĹKŠOU

Dnes už každý, kto má v zadku dieru,
rozumy rád púšťa do éteru.
Jožo, Vlado, Alena, či Soňa
vo svojich šou obrazovkám trónia.

Je to práca náročná a ťažká,
zamestnáva Miku, ba i Kňažka.
V zábere mať hoc aj abnormálov,
len nech sa nám pekne plní válov.

Tĺci, súci, ľahkí a či ťažkí
rečnia v mene mediálnej frašky.
Tresnúť bársčo – nech sa práši z huby!
Len v úsmeve treba ceriť zuby...

"Dámy, páni, všetci noví hráči!
Každý povie, čo mu jazyk ráči.
Začíname hneď aj zostra zvučkou:
začína sa naša veľká - TĹKŠOU!"

O čom to je? Zvedavosť nás mučí.
Ostríme zrak, napíname uši.
Chceš to vedieť? Tak sa pekne kukni:
Šou o tĺkoch, pre tĺkov a s tĺkmi.

Kandidátka

2006-11-29T01:11:00.000+01:00

Tento článoček nemá byť v žiadnom prípade príspevkom do predvolebnej kampane. Pôvodne nemal byť vôbec nijaký príspevok. Ale keď sa v posledných dňoch na mňa pri vyberaní poštovej schránky vždy vyvalia známe i neznáme tváre, večne sa usmievajúce a večne niečo sľubujúce, vyvinulo sa to samovoľne nejako ináč. Nechal som sa trocha uniesť fantáziou a čo-to som nadsadil a domyslel. Predstavil som si ako kandidátku na nadchádzajúce komunálne voľby podnikateľku v jednom z najstarších remesiel so všetkými súvislosťami, ktoré by ako správna podnikateľka vo volebnej kampani iste využila. Skrátka - predstavil som si politickú prostitútku. Možno aj politickú kurvu.

Vy sa však nenechajte uniesť a radšej si nič nedomýšľajte. Radšej sa so mnou smejte, alebo plačte.

Len pre poriadok dodávam, že podobnosť so skutočne žijúcimi osobami je čisto náhodná. I keď vôbec nie vylúčená.

Kandidátka

Všetci chcú byť vyvolení,
ani jeden vyvalený.
Iba jedna kandidátka
necháva si zadné vrátka.

A súc zatiaľ nezvolená
agituje rozvalená.
Agituje usilovne,
ručne-stručne, ba i slovne.

Jazykové obraty má
skvostné ako žiadna iná!
Pokúša sa zničiť takto
súperiacich kandidátov.

Jej voličská základňa je
veľká ako všetky kraje.
Politickí kandidáti
robia biele vlajky z gatí.

Vzdávajú sa radi dáme,
čo sa rada v páse láme.
Jazykovo vybavená
agituje na kolenách.

A čo, keď aj nezvolia ju?
Ráno si dá rožok k čaju
a podnikať bude smelo
s ešte väčšou klientelou.

Farebná politika

2006-11-21T21:11:00.000+01:00

Mám rád jeseň. Hlavne kvôli melanchólii, ktorá ma v takýto čas zachváti, ale i pre jej farebnosť. Tu a tam ma prepadnú všelijaké asociácie, ktoré s pôvodnou melanchóliou jesene nemajú veľa spoločného. Ale aspoň s farebnosťou áno.

Napríklad taká politika. Hlavne v týchto dňoch, keď s oteplením počasia nastáva dočasné oteplenie v komunikácii politik - volič. Aj tých farebných listov padá z poštových stránok na zem viac, ako obvykle.

F A R E B N Á P O L I T I K A

Pestré farby politiky
kolú mi zrak jak hrot dýky.
A ja neviem zistiť, ktorá
je tá pravá orechová.

Šedá, tá má imidž večný,
vo vlasoch vždy láka slečny.
Ale šedá politika
znamená mať hore strýka.

Zelená ma trochu desí –
s ochranármi strážiť lesy,
a či visieť na komíne?
Radšej hľadám farby iné.

Červená je pekná, pestrá,
história ju však trestá.
Hnedá je tiež poškvrnená,
čierna – tá smrť predznamená.

Žltou môžem vyznať nehu,
aj vyčúrať meno v snehu.
Farba snehu... No tak teda!
Bielou sa tiež slúžiť nedá.

Zvýšila mi už len modrá.
Ale modrá – tá je dobrá!
Ostáva mi už len pribiť:
niekedy AJ MODRÝ SCHYBÍ...

Škála farieb minula sa,
nevybral som žiadnu, zdá sa.
Vyčerpal som farby dúhy
– politiku nechám druhým...

Krátko zo života II

2006-11-17T15:15:00.000+01:00

Druhé, zatiaľ posledné (či ostatné?) pokračovanie malých postrehov z ulice s veľkým posolstvom. S takým sedemnástonovembrovým.

Krátko z praxe

Aby mohol synak
ľahko úradovať,
musel zaňho otec
ťažko orodovať.

Krátko o rozdieloch

Istá mladá dáma
s chuťou život ujedá:
"Všetci myslia na mňa,
len ja myslím na seba!"

Krátko z parlamentu

Pre ľud?
Prelud!

Krátko o paradoxoch

Tak ťažko zo mňa veta liezla,
že mi trhalo pritom skoro všetky žily:
"Kto nemá nervy zo železa,
ľahko podľahne spoločenskej korózii."

Krátko z autoškoly

Máš vlastný kľúčik,
ak nie si zlodej:
Každý sa učí
na vlastnej ŠKODE.

Krátko zo života I

2006-11-11T17:17:00.000+01:00

Dnes som dal dokopy krátke postrehy z ulice, ktoré som dlho zbieral a ešte dlhšie formoval do prijateľnej konečnej podoby. Dúfam, že vo vás budú rezonovať aspoň toľko, koľko mi trvalo ich napísanie.

Krátko o sľuboch

Na schôdzi volal po kritike
sľubujúc zmeny v politike:
„Vítaný každý príchodzí!“
Kritikov volal po schôdzi...

Krátko o symbióze

Autori sa strachom trasú
pred kritikmi, čo vždy klamú.
Oni robia svoju prácu
- autor šetrí za reklamu!

Krátko o posledných veciach

Zbytočné sú všetky veci,
len ak nejde o poldeci!

Krátko z blogu
(Epigram napísaný do diskusie k článku Silviah)

Máme svoje dni aj dníčky.
Výdaje aj príjem.
Ja tiež myslím poeticky,
ale prózu žijem.

Prvý sneh

2006-11-06T02:22:00.000+01:00

Ešteže je môj monitor zo skla, ktoré (chvalabohu) neprepúšťa vodu. Ináč by mi už tiekli po stole až na zem potoky zo sĺz, ktoré v tomto dušičkovom období vypúšťajú do veľtokov internetu dojatí pisatelia.

Nemám rád akékoľvek sviatky, pretože nemám rád uniformitu a masovosť. Ak si chcem poplakať, poplačem si vtedy, keď mi je smutno, a nie na povel, keď plačú aj iní. Lebo je to prikázaný sviatok, ako by povedali ortodoxní kresťania. Prikázaný sviatok plakania.

Rozmýšľal som nad tým, kedy mi bolo aspoň trochu veselo, alebo kedy ma niečo aspoň trochu pobavilo. A neviem prečo som si spomenul na predminulý rok, keď som býval začas vo Viedni a konečne po dlhom období nadišla tá slávnostná očakávaná chvíľa a až tesne pred Vianocami napadol prvý sneh. Teda viem prečo. Po Dušičkách sú Vianoce najbližším masovým sviatkom. Ale s Dušičkami nemám žiadnu veselú príhodu, až taký morbídny zase nie som, takže prvé na rane boli Vianoce. Ach, tie asociácie!

Vo Viedni je pekne i v zime i v lete, ale ak tam žijete a pracujete istý čas dennodenne, všímate si aj veci, ktoré turista ľahko prehliadne. Mňa tak doslova zarazilo, že vo Viedni sa všade s výnimkou pár ulíc v centre v ohromných množstvách vyskytujú psie exkrementy. Ak mám byť úprimný, povedal by som, že celá Viedeň je doslova zasraná psími hovnami. Neviem, či v iných veľkomestách je podobná situácia, ani to teraz nejdem skúmať. Pravdou ale je, že toľko rôznorodých psov pokope som nevidel ani na výstavách psov. Lebo na výstavy chodia len psy pekné, ukážkové. A po uliciach Viedne chodia psy veľké, malé, tučné, chudé, chlpaté i holé, holé doslova a doslova i oblečené. No a nad tými všetkými trónia psy obézne. Obézny pes bol môj najnepríjemnejší objav vo Viedni. To ony kladú na viedenské ulice pasce vo forme ozrutánskych hovien, ktoré by mal problém vytvoriť i hociktorý človek. Veď aj ktorý človek by to na ulici robil? Pes s tým nemá problém. A očividne ani jeho nejeden viedenský majiteľ. Magistrát sa vo Viedni vysporiadal s koňmi, ktoré majú pod chvostom pripevnený vak, do ktorého sa zachytáva ich tuhý biologický odpad. Prikázať takú povinnú výbavu pre viedenské psy sa ale zatiaľ neodhodlali. Asi majú psy vo Viedni silné odbory.

Zato keď napadne sneh, všetko je zrazu čisté, akoby šibnutím čarovného prútika zmiznú i všetky psie hovienka. Kalamita teda Viedenčanov neprekvapí. Ak večer nie je po snehu ani chýru, ani slychu a v noci ho navalí aj zo dva metre, keď vyjdem o siedmej z bytu, domovník už dávno upratal sneh z chodníka a pre dom poopieral pruhované tyčky, aby niekoho nedajbože neprivalila lavína snehu zo strechy. A to isté urobili všetci domovníci naraz! To som nedokázal pochopiť. Ako organizovaná domobrana! Najpotešiteľnejšie na celom tom počínaní bolo pre mňa to, že s odprataním snehu zmizli aj psie pozdravy. Na já! Viedeň je v zime taká krásna!

Unesený toľkou krásou som na počesť toho slávnostného dňa napísal básničku. Ležala doteraz na dne môjho počítača a čakala, kedy príde jej čas. Dnes síce ešte nie sú Vianoce, ale v noci napadal u nás prvý tohoročný sneh a v súvislosti s Dušičkami ma napadá alegória. Nie je síce veľmi slušná, čo by sa aj od takej témy dalo čakať, ale zdá sa mi celkom vtipná:

-Dušičky sú snehom na naše zasrané duše-

Kiež by v nich upratovanie fungovalo tak dobre, ako v uliciach Viedne!

PRVÝ SNEH

Dnes začalo snežiť vo Viedni.
Vytiahli už kabát pojedni,
a pojedni s krúžkom na pupku
ignorujú zimu naskutku.

Na bicykli staršia Turkyňa
rozhodnutie z rána preklína,
že neišla metrom do práce,
že z nej taká cesta dušu vytrasie.

Na Rennwegu prvé jedličky
začal núkať chlapík maličký.
Vždy vysmiaty černoch z Wien Mitte
jak keby mal večne vypité.

Staršia pani so psom smeje sa
blahorečí za sneh nebesá.
A ja mám tiež radosť, mon dieu,
že psie hovná nám sneh prikryje.

Viedeň, 15.12.2004

Haiku 14- 16

2006-10-17T22:44:00.000+02:00

Sivá depresíva

14.

Dve mláčky krvi,
žiletka padá na zem.
Zmätený pohľad.

15.

Lepkavé zvratky,
ošťané nohavice.
Záchvaty smiechu.

16.

Ohnuté dvere,
oškretá celá strana.
Syn vrátil auto.

Slaná káva

2006-10-10T23:59:00.000+02:00

Sobota po obede.

Popoludňajšia káva. Prvý dúšok ... Bŕŕŕ!!! Slaná!
Manželka sa smeje. Pomýlila si dózu s cukrom s dózou so soľou. Sú v skrinke vedľa seba a sú si tak podobné...

Zvonček pri dverách. Syn sa vrátil z Bratislavy. Konečne! Odišiel síce len v stredu, ale mal prísť ráno polnočným rýchlikom. Mama vo štvrtok volala, aby sme prišli v nedeľu k nim, otec má narodeniny, príde aj brat, ktorý sa vráti po dvoch mesiacoch domov.
Zvítanie a prvé otázky: "Prečo si nebral telefón?"
Prekvapenie: rozťatá horná pera, krvou podliate oko.
Večer ho s kamarátom na Kollárovom námestí na zastávke pod Novou scénou prepadli tri holohlavé krátkokrké "skrine". Bez akejkoľvek príčiny ich zvalili na zem, bili päsťami, kopali. Keď kamarát stratil po jednom údere vedomie, útočníci sa zľakli a ušli.
"To tam nikto nebo? Nevolali ste o pomoc?"
Nikto nič nevidel. Na zastávke plnej ľudí v centre hlavného mesta o 21:00...
Synovi nepomohlo ani obľúbené tričko s nápisom na chrbte : "Prosím vás, nechajte ma dokončiť myšlienku"...
Len pred mesiacom mi Boris na stene budovy, kam chodí môj syn do školy, ukazoval pamätnú tabuľu Daniela Tupého. Myslím, že toto je ďalší zo životných paradoxov: tupí sú zväčša tí druhí...

Nedeľa predpoludním. Sme v aute na ceste k rodičom. Zvoní mobil.
Mama: "Kde ste? Ponáhľajte sa! Babka zomrela..."
Tých pár kilmetrov trvalo dlho ako nikdy predtým.

Rodinná oslava sa skončila skôr, ako sa začala. Otázniky, nechápavé pohľady, slzy. Taký víkend som ešte nezažil. A vôbec netúžim, aby sa kedykoľvek zopakoval.

Najedla sa, ľahla si, zaspala. Navždy. Dnes sme ju pochovali. Krajšiu mŕtvolu som v živote nevidel.
Dnes som prvýkrát niesol rakvu, prvýkrát ju spúšťal do hrobu. Neviem, čo sa stalo. Nič necítim. Myslel som, že to bude iné. Že mi dá znamenie, príde sa rozlúčiť... Že to nezvládnem...
Babočko moja...

Narodeninovú tortu sme načali až po pohrebe. Bola vlastne dvojitá - včera mal narodeniny aj môj mladší syn.
Po torte sme si dali kávu. Ja som si svoju osladil trstinovým cukrom, je hnedý.
Jedna malá istota, že aspoň tá káva bude sladká.

Dôvod navyše

2006-10-03T15:51:00.000+02:00

"Dnes máme v Nemecku sviatok" povedal Frank.
"Hej, aký?" opýtal som sa. "Ja nedržím v hlave ani sviatky na Slovensku."
"Deň zjednotenia Nemecka. Koniec berlínskeho múru. A ja musím byť v práci."

Keby bol doma, aspoň raz za rok by ho táto historická udalosť mohla potešiť.
Dnes má na šomranie na túto tému o dôvod navyše.

Preslovia a zariekadlá

2006-10-01T16:16:00.000+02:00

Pohral som sa trocha so slovenskými prísloviami a porekadlami. Ak sa nad nimi zamyslíme a niektoré pojmeme doslovne, niektoré obrazne (chýba mi ešte zvuk, ale na ten som nič nenašiel...), vyjdú z toho niekedy zaujímavé posolstvá, ktoré sa nám naši predkovia snažili v týchto malých literárnych skvostoch zašifrovať. Posúďte sami.

Smiech cez slzy
(Kto sa smeje naposledy prvýkrát)

Tento nápad prvej triedy
slzy my vždy vyženie:
Kto sa smeje naposledy,
ten má dlhé vedenie.

Poslednýkrát
(Kto sa smeje naposledy druhýkrát)

Z toho mám už dlhšie vredy,
či to nie je o mne:
Kto sa smeje naposledy,
ten o chvíľu zomrie!

Spoločenská ozvena
(Ako sa dohora volá...)

Je to len skutočnosť holá,
u nás sa však už zažila:
Ako sa dohora volá,
tak sa to dole ozýva.

Stará pravda
(Kto druhému jamu kope...)

To je pravda stará, chlope,
ako písmo etruské:
Kto druhému jamu kope,
ten je isto na fuške!

Agent provokatér
(Vodu káže,...)

Ten má plno guráže -
berme naňho kyje!
Najprv víno rozkáže
- potom vodu pije!

Nikto nie je určený
(Nikto učený...)

Nikto určený z neba nespadol.
No neurčených sypú furt nadol.

Beta je chlap, alebo všeobecná blogalizácia

2006-09-29T03:00:00.000+02:00

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že v nadpise sa vyskytujú nejaké medicínske, alebo aspoň pravopisné preklepy. Ale nie je to tak. Pokúsim sa to v krátkosti vysvetliť.

Naša Alma mater, teda Blogger vypustil do sveta novú verziu blogov. Ako to už pri takýchto projektoch býva, označil ju Beta - plus názov služby - Blogger. Keď som si to prečítal prvýkrát, toto slovné spojenie mi prišlo nejaké divné. Bodaj by aj nie, keď mi ktosi s veľkou pompou oznamoval, že Beta je bloger! Teda Beta-Blogger. Klikol som si na help a dozvedám sa ďalej, že bloger je už v Bete! Čiže Blogger in Beta! Ej, či mi len táto informácia naštartovala fantáziu! Kto by to bol povedal, akým smerom sa bude vyvíjať budúcnosť blogovania!

Ako to už však pri takýchto akciách býva, skutočnosť ukázala, že marketingové heslá prehnane zodvihli predstavivosť adresáta a prišlo vytriezvenie. Beta je žena a ako taká nesie v sebe a so sebou kopu problémov. Navyše, ak je spojená s masovou akciou, teda všeobecnou globalizáciou, teda v tomto prípade skôr s blogalizáciou. Toľko k nadpisu.

Predovšetkým: zásadné novinky, ktoré Beta priniesla, som si už medzitým prácne vyriešil Java skriptami sám. Hlavne kategórie, počet článkov v archívoch a perex. Priniesla však zjednodušenú personalizáciu šablóny a najmä rýchlejšie ukladanie bez nutnosti používať častokrát zdĺhavé Publish / Republish. Teraz dám Save a mám raz-dva vystarané. A aby som nezabudol - úplne nová je možnosť pridať si do rss čítačky Atom-feed a byť na zvolenej diskusii on-line. Takže som sa predsa nechal zlákať a premigroval som do Bety. Ej, koľkokrát som odvtedy svoju nepozornosť oľutoval! Nikde sa totiž nepíše, ako sa bude správať výsledný migrát, keď máte na Bloggeri viac blogov a na Googli viac účtov. Mne sa to všetko pekne domiešalo, že to až nebolo pekné! Niekoľko týždňov som potom strávil oddeľovaním zrna od pliev, jedného blogu od jedného konta a preradenie k inému. Ba moja nová blogová adresa, ktorú som si medzitým založil, sa mi stratila zo všetkých kont a dashboardov! Stálo ma to kopu úsilia, času a mailovania s adminmi, kým sa mi ju s ich pomocou z hlbín Bloggera podarilo vyloviť. Ale dúfam, že to stálo za to.

Aj moja autorská aktivita medzitým stagnovala. Dostával som maily, odkazy, ba i telefonáty, čo je so mnou, prečo nepíšem. Ba v pár prípadoch došlo i na osobné otázky. Musím priznať, že takýto záujem človeku polichotí. Hádam sa mi sem-tam podarí pár písmenok poskladať tak, ako nikomu inému...

Tak teda púšťam do sveta nového Maroška samého. Maroška, ktorý blogoval i Maroška, ktorý veršoval, som presťahoval na tento nový blog. Preniesol som tu i pôvodné témy, ktoré sú rozčlenené v rámci kategórií. Postupne pribudnú aj nové kategórie. Preniesol som tu samozrejme i pôvodné komentáre, nech vidím, čo ste mi to popísali. A sľubujem, že v budúcnosti sa vynasnažím byť menej pedantný a viacej tvorivý. Aj keď nerád vypúšťam na svetlo božie blog, kde by som ešte tuto i tamto čosi vylepšil. Dúfam, že si drobné nedostatky nevšimnete a ak áno, že k nim budete zhovievaví. Ale hlavne, že vám bude Maroško prinášať nový, iný, niekedy možno i vtipný pohľad na svet zachvátený všeobecnou blogalizáciou.

Dedičstvo, alebo kurvanoha, migréna!

2006-06-16T11:00:00.000+02:00

Niekto zdedí majetky, niekto dom, niekto veľké latifundie. Niekto veľké bankové konto, iný aspoň obrovský talent. Ja som zdedil migrénu.

Poviem vám, to je dedičstvo za všetky prachy! Chýba vám ako hluchému husle a ešte za to musíte platiť aj daň. A pritom ani neviete, kedy príde daňová kontrola.

Neviem, kam až siahajú korene tohto nášho rodinného zlata. Mojím priamym predchodcom v prvom rade je moja mama. Ona to zdedila po svojom otcovi. Ešte si pamätám dedka, ako si ľahol na dvore pod orech, keď to naňho prišlo, dal si mokrú vreckovku na čelo a čakal, kým to neodíde. Len ten orech mám trochu od ruky a ľahať pred panelákom pod brezu do trávy plnej psích hovienok tiež nie je bohvie čo. Tak väčšinou to pretrpím, lebo odmietam pchať do hlavy všelijaké pochybné lisované chemikálie. Sám neviem poriadne, čo v hlave mám, tak si ešte nebudem situáciu zhoršovať tabletkami neznámeho pôvodu...

Ja som teda zaplatil daň za posledné zdaňovacie obdobie v stredu. Ako hovorím, tabletky nezvyknem brať, iba pod nátlakom a v ohrození života, ale predvčerom asi bola taká situácia. Žiadny orech ani breza nablízku, a tak som podľahol našej asistentke a zobral som si od nej jeden Panadol Ultra. Nezabral, tak som zjedol o hodinu druhý. Nevyzeralo to nádejne, aby som dokázal zmysluplne vzdorovať nášmu austrálskemu lektorovi angličtiny Mikovi, tak som ho nechal pozdraviť (hihi! - (nečítať hajhaj!), chorý pozdravuje zdravého :-)) a proti svojim zvyklostiam som prvý opustil pracovisko. Doma som zaľahol a spal a spal.

Kurvanoha, migréna!

Týmto sa teda ospravedlňujem všetkým, ktorých som z toho dôvodu nechal bez odpovedí na ich maily, správy a odkazy. Včera som musel doháňať pracovné resty, dnes sú na rade aj tie súkromné. Tak mi prepáčte, priatelia, hlavne ostrovanka, Boris, Lidka i ďalší nemenovaní.

Dúfam, že som daň zaplatil aspoň na rok dopredu a ďalšie zdaňovacie obdobie bude ku mne o niečo milosrdnejšie.

Sám doma

2006-05-30T01:00:00.000+02:00

"Ste všetci doma? Môžeme prísť? Chceli by sme s vami niečo prebrať."
"Nie, nemám všetkých doma. Som sám, ako obyčajne. Ale prísť môžete, nikam sa nechystám."

Zavolali známi. Jediní tzv. rodinní priatelia. Takým sa predsa návšteva neodmieta.
Pred dvomi týždňami sme boli u nich blahoželať. Ona mala päťdesiatku. Pred niekoľkými rokmi pre mňa nepredstaviteľná budúcnosť, teraz neodvratná realita. Ale každá minca má dve strany. Človek už nevenuje toľko času deťom, ostáva mu ho viacej pre seba. Teší sa z iných vecí. Napríklad z úspechu detí. Ich staršia dcéra urobila v piatok štátnice. Boli celí uveličení, kamarát mi ešte popoludní volal, aby mi oznámil, že Mirka to už má úspešne za sebou. A v sobotu popoludní sa ohlásili na návštevu. Ak chcú niečo prebrať, možno to bude niečo okolo promócií, prípadne okolo dokončenia prestavby ich domu.

Ale nie.

Ona dostala v piatok, v deň štátnic svojej dcéry oznámenie o ukončení pracovného pomeru. Telefonicky. Ani to doma nehovorili, aby nepokazili dcére oslavu. V stredu by jej skončila skúšobná doba, takže výpoveď je vlastne okamžitá. Neočakávaná je aj preto, že na poslednej porade bola vyzdvihnutá za najlepšie výsledky za posledné obdobie.

Čo tu už človek poradí? Môže akurát toho druhého vypočuť. Firma je v práve, v rámci skúšobnej doby nemusí udávať dôvod výpovede. Aj keď by sa patrilo.

Sused, ekonóm, bývalý ekonomický riaditeľ v jednej zahraničnej firme. Tá sa od začiatku roka stiahla z trhu. On je odvtedy nezamestnaný. Nie žeby to bol akurát exemplárny prípad nezamestnaného, ale muž pred päťdesiatkou bez znalosti jazyka, ktorý doteraz k svojej práci nikdy nepotreboval, môže byť akokoľvek odborne zdatný, ak ho prevalcuje mladšia a lacnejšia konkurencia.

Ja som bol som nezamestnaný trikrát. Je to kopa času pre seba. A so sebou. Koľkokrát by som prijal tento čas teraz ! Ale je to aj kopa času na abnormálne myšlienky, pochybnosti o sebe a svojich schopnostiach. Keď sa vám za pol roka nedarí nájsť adekvátnu prácu s odbornosťou, so znalosťou jazyka, napádajú vás všelijaké myšlienky.

Sám doma so svojimi myšlienkami, ktorým je častokrát ťažšie sa ubrániť ako zlodejom. A mnohé z nich sú čoraz viac blbšie a blbšie...

Nakoniec som zobral prácu v Bratislave, načo ma hneď druhý deň poslali do Viedne a tak som pár rokov pendloval päťsto kilometrov na trase východ - západ. Keď sa mi nakoniec podarilo nájsť firmu doma, kde to mám do práce dvadsať minút peši, firma sa po roku rozhodla presťahovať do susedného krajského mesta. Práve dnes nám šéf oznámil, že sa k prvému júlu sťahujeme. Čo už! Štyridsať kilometrov je predsa len menej ako štyristo...

Aspoň že nebudem sám doma. Je asi naozaj lepšie byť hoci aj sám medzi ľuďmi, ako byť len sám so sebou.

Haiku 11- 13

2006-05-22T14:22:00.000+02:00

3 haiku

11.

Ľahko sa žije,
keď nemáš chuť umierať.
Inak je ťažko.

12.

Všetko viem lepšie,
ako všetci ostatní.
Len to nik nevie...

13.

Pripomíname
ozubené kolesá.
S prasknutým zubom...

Dvojník

2006-05-15T21:45:00.000+02:00

5 epigramov

Dvojníci

Podobní sú, vravím,
viac ako s bratom brat.
Ktorý je však pravý
a ktorý plagiát...?

Génový inžinier

Zdá sa mi, že do hry génov
ja som prvý prenikol:
Keď si trochu viacej uhnem,
vidím samých dvojníkov!

Herec

To je dvojník z povolania,
ale s lepším zázemím.
Tiež sa iba pretvaruje,
no je za to platený.

Umelecký dvojník

Vraj práce toho autora
určite nie sú plagiáty.
Dá sa vraj ľahko dokázať,
že autor nie je vinovatý.

Mozaika zo slov - skladačka,
veď mŕtvym sa už nezačká.

Vôbec to nie je záhadné -
on iba skladá - nekradne!

Figúrka

V šachu sa jej preložením
mení celý obsah diela.
Dvojník v šachu zmení veľa.

V živote jej preložením
padne vždycky jedna hlava.
Obsah – ten sa zachováva.

Minizverstvo kultúry

2006-05-09T00:45:00.000+02:00

3 epigramy

Ochotníci v hľadisku

Keď som sedel včera večer v kine,
tak mi napadlo:
každému sa páči niečo iné.
Trebárs - divadlo.

Analógia v galérii

Obrazy, čo nič nespravili,
jak za trest visia na stenách.
Podobnosť s ľuďmi – kde je – ach!

Veď ľuďom, čo nič nespravili,
chýba tiež osud obrazov.
Plus slučky z pevných povrazov!

Televízia

Neslúži nám iba k duhu,
nech si kto chce, čo chce tára.
Z pána robí svojho sluhu,
zo sluhu zas otrokára.

Haiku 7 - 10 (O synoch)

2006-05-05T07:30:00.000+02:00

4 haiku

7.

Volám synovi.
Nedvíha, otca jeho!
Ako obvykle.

8.

Nepovie nikdy
ani slovo navyše.
Je málovravný.

9.

Pozerám z okna.
Autobus už odišiel.
Syn neprichádza.

10.

Nemôžem zaspať.
Zapínam televízor.
Spím, ani neviem.

Nech žije prvý máj!

2006-05-01T17:01:00.000+02:00

Ešte pred pár rokmi by sme v dnešný deň svorne napochodovali do ulíc a jednotne by sme skandovali Nech žije prvý máj!, So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak!, rozprávali si pritom vtipy a po sprievode skončili pri jednom z početných stánkoch s občerstvením. Tí nedočkavejší, či zdatnejší už i predtým. A potom by sme so skrývaným nezáujmom vypočúvali všetky tie prejavy z tribún, rozhlasov a námestí.

Celkom sa mi ale páčilo, keď sme sa stretli známi, ktorí sme sa inak veľmi zriedka vídali, ako študent som sa dokonca raz nechal nalákať aj na tradičný nočný pochod, ktorý vždy skončil v prvomájovom sprievode a kvôli ktorému sme aj vyfasovali tričká s nápisom akoby nastriekanom sprayom cez šablónu Nočný pochod... Po tých päťdesiatich kilometroch som ledva dokázal doraziť tých pár sto metrov v sprievode.

Tak presne za ničím z toho mi nie je ľúto!

Nikdy som nemal rád masové podujatia (nakoniec kto áno okrem vreckárov?), ale s odstupom času ich vidím oko príležitosť na osobné stretnutia a rozhovory. Pretože čím viac komunikačných nástrojov a prostriedkov máme, tým menej spolu rozprávame. Keby som mal byť sarkastický, poviem: My už spolu nerozprávame, my len komunikujeme! Májové oslavy odpadli, na Veľkú noc všetci vyrazia zavčas rána do prírody, aby sa s nikým nemuseli stretnúť, na ulici sa už so známymi takmer nestretneme, pretože cestujeme autami (buď my, alebo oni). A všetci svorne a dobrovoľne tie masové stretávky doháňame koncom roka pri vianočných nákupoch. V posledných rokoch už od novembra.

A pekné ľudské slovo sa vytráca.

Čo slová - tých je všade dosť! Až nadbytok. Len tie pekné chýbajú. Nemusia byť ani milé, len nech sú preboha aspoň spisovné!!!

Zbavili sme sa síce na jednej strane prázdnych tribúnových rečí, ale prázdne slová ostali. Len ich nepočúvame z tribún, ale z rozhlasu, televízie, čítame v tlači, či na internete. Niekedy by som bol radšej hluchý, ako by som mal počúvať na začiatku každej vety akože. Akože sme tam prišli, no a akože tam ešte nikto nebol. Už ani nevravím, ako sa nám zjednodušuje podmieňovací spôsob: kebyže prídem, kebyže poviem, ... To mi trhá uši tuším viac, ako spišské spájanie minulého a budúceho času: V nedzeľu budem vidzel.

Vieme viac cudzích rečí. Ale svoj rodný jazyk zabúdame.
Po nemecky vieme použiť konjunktív perfekta wenn ich das gewußt hätte..., ale po slovensky počúvam kebyže viem... Bŕŕŕ!!!

Povedal som, čo som povedal. A vy ste počuli, čo ste počuli.
Je to presne o tom, o čom to je.

O nás.

Haiku 4 - 6

2006-04-29T22:10:00.000+02:00

3 haiku

4.

Podávam si prst,
obhrýzam všetky nechty.
Zasa dorastiem.

5.

Telefón zvoní.
Nikto ho nepočuje.
Zas budem prvý...

6.

Ako smrť kráča
vychrtnutá modelka.
Vládze sa hýbať.

Ministerstvo

2006-04-29T21:45:00.000+02:00

Urobil som si dnes prehľad správ. Celosvetové globálne problémy mi prefučali okolo uší ako vždy. Spozornel som pri domácom spravodajstve: vraj máme veľa ministerstiev. Trinásť. Nejaké bude z úsporných dôvodov nutné zrušiť. Horúcim kandidátom je ministerstvo kultúry.

Ani sa nedivím, že vládnym ekonómom kole oči práve kultúra. Veď kto vie čo to vlastne tá kultúra je? A kto ju potrebuje?! MY teda nie! MY sa bez nej dokážeme zaobísť!

Veď sa slušne správame jeden k druhému, smeti nehádžeme na chodník ani z okna idúceho auta, starších, chorých a tehotných (tehotné...) pustíme vždy v MHD sadnúť, neohovárame sa navzájom, nešuštíme v kine papierikmi od cukríkov, sprchujeme sa častejšie ako v sobotu, aby sme nesmrdeli kolegom v kancelárii a nemuseli vetrať vždy, keď za nimi prídeme, neparkujeme svoje osobné auto krížom cez tri parkovacie miesta tak, ako by to bol kamión, nemľaskáme pri jedle, nešpárame sa v nose, nespievame nahlas na pracovisku, aby kolegovia videli, akí sme šťastní, nedávame pri vážení na sáčok s drahšími jablkami v hypermarkete nálepku od lacnejších jabĺk, netelefonujeme nahlas v dopravných prostriedkoch, na ulici, v reštaurácii ani v divadle, každý mesiac prečítame aspoň jednu knihu, aby sme nevyšli z kondície, máme snahu sa neustále vzdelávať, aby sme kultúrne ani odborne nazakrpateli, dodržiavame všetky zákony a predpisy, hlavne dopravné - neprejdeme na červenú, ba ani na oranžovú, ani keby čo bolo! a to dokonca ani ako chodci, a ak nám to ako vodičom nejaký chodec spraví, vôbec mu nevynadáme a s úsmevom a bez trúbenia ho necháme bezpečne prejsť cez cestu, nedupoceme susedom pod nami po hlavách zakaždým, keď potrebujeme prejsť z jednej izby do druhej, nevŕtame príklepovou vŕtačkou do panela zásadne po devätnástej hodine, pretože dovtedy sme si museli všetko poriadne rozmerať, nekričíme, neprdíme, ne...

Nevravím, že toto všetko by malo strážiť a zabezpečovať ministerstvo kultúry. Ale keď už ani to nie, tak neviem, kto sa na to podujme. Žeby si prácu ministerstva kultúry rozdelilo ostatných dvanásť ministerstiev? Ako dvanásť mesiačikov? To by bolo naozaj ako v rozprávke.

Trinástka bude pre slovenskú kultúru asi naozaj nešťastným číslom.

Ráno v autobuse

2006-04-27T00:00:00.000+02:00

Keby nebolo žiadne keby...
Nohy, čo končia kdesi v nebi.
Oči jak mandle od ucha k uchu.
Photoshop... File... Save as... A mám to v suchu.

Haiku 1 - 3

2006-04-25T22:20:00.000+02:00

3 haiku

1.

Zo sna ma budí
pískanie v ľavom uchu.
Môj slimák píska.

2.

Moderátorka
rozhadzuje rukami.
Stále ich má dosť.

3.

Nedokončená
úloha čaká na mňa.
Ja čakám za ňou.

Vitajte, ja vítam tiež

2006-04-25T05:24:00.001+02:00

Vitajte a zaraďte sa!
Napíšte mi, ak vás zlostím.
Nech viem, že ste z mäsa, z kostí.
Moje srdce bude plesať.

Lepšie vyhorieť, ako sa sťahovať

2006-04-25T05:24:00.000+02:00

Nie, že by som vyhorel. Alebo pohorel. Dokonca ma ani nevytopilo. Lebo pred ohňom utečieš, ale pred vodou nie. Len som sa trochu popálil. Pofúkal a lepšie poobzeral okolo. A objavil som príčinu!

Nachádzam sa v malom uzavretom priestore. Všetci sme v malom priestore, ktorý je už pre nás pritesný! Niet inej cesty, len hľadať nové svety, kde bude dosť miesta, voľnosti a radosti pre všetkých. Kde nebude hroziť, že ma ošvŕknu od steny odrazené vlastné plamenné reči ako nepodarený vrh bumerangom alebo neovejú vlastné vetry, lebo správca zaskrutkoval okná. Blúdil som blogosférou ako Běhounkovi Robinzoni vesmíru od jednej blogovej planéty k druhej. Kým som nezachytil v jednej galaxii silnejúce signály vysoko vyvinutej blogerskej civilizácie. Prišiel som na pieskum, rozložil stan, nadýchol sa čerstvého vzduchu.

Maroško študuje.

Paráda! Ide to celkom dobre! Voda, vzduch, dosť miesta pre všetkých. Je rozhodnuté! Presťahujem sa tu. A aby mi nebolo ľúto, že o niečo sťahovaním prichádzam, obsadil som naraz dve planétky. Bielu a čiernu. Prozaickú a poetickú. Ani jedna nie je veselá, ani jedna nie je smutná. Ani jedna čierno-biela. Obidve sú farebné. Ako ja, ako vy. Dúfam, že nám tu spolu nebude tesno.