Sám doma

"Ste všetci doma? Môžeme prísť? Chceli by sme s vami niečo prebrať."
"Nie, nemám všetkých doma. Som sám, ako obyčajne. Ale prísť môžete, nikam sa nechystám."

Zavolali známi. Jediní tzv. rodinní priatelia. Takým sa predsa návšteva neodmieta.
Pred dvomi týždňami sme boli u nich blahoželať. Ona mala päťdesiatku. Pred niekoľkými rokmi pre mňa nepredstaviteľná budúcnosť, teraz neodvratná realita. Ale každá minca má dve strany. Človek už nevenuje toľko času deťom, ostáva mu ho viacej pre seba. Teší sa z iných vecí. Napríklad z úspechu detí. Ich staršia dcéra urobila v piatok štátnice. Boli celí uveličení, kamarát mi ešte popoludní volal, aby mi oznámil, že Mirka to už má úspešne za sebou. A v sobotu popoludní sa ohlásili na návštevu. Ak chcú niečo prebrať, možno to bude niečo okolo promócií, prípadne okolo dokončenia prestavby ich domu.

Ale nie.

Ona dostala v piatok, v deň štátnic svojej dcéry oznámenie o ukončení pracovného pomeru. Telefonicky. Ani to doma nehovorili, aby nepokazili dcére oslavu. V stredu by jej skončila skúšobná doba, takže výpoveď je vlastne okamžitá. Neočakávaná je aj preto, že na poslednej porade bola vyzdvihnutá za najlepšie výsledky za posledné obdobie.

Čo tu už človek poradí? Môže akurát toho druhého vypočuť. Firma je v práve, v rámci skúšobnej doby nemusí udávať dôvod výpovede. Aj keď by sa patrilo.

Sused, ekonóm, bývalý ekonomický riaditeľ v jednej zahraničnej firme. Tá sa od začiatku roka stiahla z trhu. On je odvtedy nezamestnaný. Nie žeby to bol akurát exemplárny prípad nezamestnaného, ale muž pred päťdesiatkou bez znalosti jazyka, ktorý doteraz k svojej práci nikdy nepotreboval, môže byť akokoľvek odborne zdatný, ak ho prevalcuje mladšia a lacnejšia konkurencia.

Ja som bol som nezamestnaný trikrát. Je to kopa času pre seba. A so sebou. Koľkokrát by som prijal tento čas teraz ! Ale je to aj kopa času na abnormálne myšlienky, pochybnosti o sebe a svojich schopnostiach. Keď sa vám za pol roka nedarí nájsť adekvátnu prácu s odbornosťou, so znalosťou jazyka, napádajú vás všelijaké myšlienky.

Sám doma so svojimi myšlienkami, ktorým je častokrát ťažšie sa ubrániť ako zlodejom. A mnohé z nich sú čoraz viac blbšie a blbšie...

Nakoniec som zobral prácu v Bratislave, načo ma hneď druhý deň poslali do Viedne a tak som pár rokov pendloval päťsto kilometrov na trase východ - západ. Keď sa mi nakoniec podarilo nájsť firmu doma, kde to mám do práce dvadsať minút peši, firma sa po roku rozhodla presťahovať do susedného krajského mesta. Práve dnes nám šéf oznámil, že sa k prvému júlu sťahujeme. Čo už! Štyridsať kilometrov je predsa len menej ako štyristo...

Aspoň že nebudem sám doma. Je asi naozaj lepšie byť hoci aj sám medzi ľuďmi, ako byť len sám so sebou.

Poslať na vybrali.sme.sk