utorok, mája 30, 2006

Sám doma

"Ste všetci doma? Môžeme prísť? Chceli by sme s vami niečo prebrať."
"Nie, nemám všetkých doma. Som sám, ako obyčajne. Ale prísť môžete, nikam sa nechystám."

Zavolali známi. Jediní tzv. rodinní priatelia. Takým sa predsa návšteva neodmieta.
Pred dvomi týždňami sme boli u nich blahoželať. Ona mala päťdesiatku. Pred niekoľkými rokmi pre mňa nepredstaviteľná budúcnosť, teraz neodvratná realita. Ale každá minca má dve strany. Človek už nevenuje toľko času deťom, ostáva mu ho viacej pre seba. Teší sa z iných vecí. Napríklad z úspechu detí. Ich staršia dcéra urobila v piatok štátnice. Boli celí uveličení, kamarát mi ešte popoludní volal, aby mi oznámil, že Mirka to už má úspešne za sebou. A v sobotu popoludní sa ohlásili na návštevu. Ak chcú niečo prebrať, možno to bude niečo okolo promócií, prípadne okolo dokončenia prestavby ich domu.

Ale nie.

Ona dostala v piatok, v deň štátnic svojej dcéry oznámenie o ukončení pracovného pomeru. Telefonicky. Ani to doma nehovorili, aby nepokazili dcére oslavu. V stredu by jej skončila skúšobná doba, takže výpoveď je vlastne okamžitá. Neočakávaná je aj preto, že na poslednej porade bola vyzdvihnutá za najlepšie výsledky za posledné obdobie.

Čo tu už človek poradí? Môže akurát toho druhého vypočuť. Firma je v práve, v rámci skúšobnej doby nemusí udávať dôvod výpovede. Aj keď by sa patrilo.

Sused, ekonóm, bývalý ekonomický riaditeľ v jednej zahraničnej firme. Tá sa od začiatku roka stiahla z trhu. On je odvtedy nezamestnaný. Nie žeby to bol akurát exemplárny prípad nezamestnaného, ale muž pred päťdesiatkou bez znalosti jazyka, ktorý doteraz k svojej práci nikdy nepotreboval, môže byť akokoľvek odborne zdatný, ak ho prevalcuje mladšia a lacnejšia konkurencia.

Ja som bol som nezamestnaný trikrát. Je to kopa času pre seba. A so sebou. Koľkokrát by som prijal tento čas teraz ! Ale je to aj kopa času na abnormálne myšlienky, pochybnosti o sebe a svojich schopnostiach. Keď sa vám za pol roka nedarí nájsť adekvátnu prácu s odbornosťou, so znalosťou jazyka, napádajú vás všelijaké myšlienky.

Sám doma so svojimi myšlienkami, ktorým je častokrát ťažšie sa ubrániť ako zlodejom. A mnohé z nich sú čoraz viac blbšie a blbšie...

Nakoniec som zobral prácu v Bratislave, načo ma hneď druhý deň poslali do Viedne a tak som pár rokov pendloval päťsto kilometrov na trase východ - západ. Keď sa mi nakoniec podarilo nájsť firmu doma, kde to mám do práce dvadsať minút peši, firma sa po roku rozhodla presťahovať do susedného krajského mesta. Práve dnes nám šéf oznámil, že sa k prvému júlu sťahujeme. Čo už! Štyridsať kilometrov je predsa len menej ako štyristo...

Aspoň že nebudem sám doma. Je asi naozaj lepšie byť hoci aj sám medzi ľuďmi, ako byť len sám so sebou.

Poslať na vybrali.sme.sk Poslať na vybrali.sme.sk

1 komentár:

Maroško vraví...

Prenesené komentáre z pôvodného blogu (10):
.....................................................
et007 vraví...
Patrím medzi tých šťastnejších, čo nezamestnanosť nikdy
nezažili a už ani nezažijú. Ale aj tak otázka: Čo s načatým večerom? občas
padne. Zatiaľ v celkom príjemnej polohe.
Viem si však celkom dobre predstaviť, čo nezamestnanosť pre človeka znamená a
ten problém má zrejme viac polôh, aj následkov.
30 máj, 2006 06:22

ostrovanka vraví...
kdesi som citala, ze strata zamestnania sa rovna skoro
strate pribuzneho... nechcela by som to zazit, bez prace som bola len niekolko
tyzdnov, nastastie ma neprepadli chmurne uvahy, akosi som verila, ze sa vsetko
dobre skonci, no to som bola podstatne mladsia a nebola som odkazana len na
seba...dnes...hm...neviem si to predstavit...
30 máj, 2006 17:42

Silviah vraví...
Poznám ľudí, ktorí napriek odbornej zdatnosti
nedobrovoľne uvoľnili miesto mladším. Alebo firma usúdila, že ich plat
jednoducho ušetrí (pridaním práce bez nároku na zvýšenie mzdy tým, ktorých si
nechala). Po zložitom období spamätávania sa začali tvoriť sami - na živnosť. A
darí sa im. Monžo ešte lepšie ako v predchádzajúcom zamestnaní.
Viem, nie je to jednoduché a ani všeliek na všetko, no určite vracia človeku
vieru v seba samého a svoje schopnosti. A novú chuť žiť.
30 máj, 2006 19:57

Blanka vraví...
Práve včera mi písala kamarátka Lenka, že zajtra končí
vo VÚB. Robila tam 25 rokov, minulý rok mala päťdesiatku - http://ulaherova.blog.sme.sk/c/25573/Patdesiatka.html.
Ja som vlastne veľmi rada, že ma tam nevzali po materskej naspäť, vtedy to ešte
toľko nebolelo, ako by to bolelo teraz.
30 máj, 2006 21:41

elisabeth vraví...
najhorsie je cloveku samemu s chmurnymi myslienkami,
suhlas.
31 máj, 2006 21:32

germa vraví...
maroško, sme už na jednej lodi, človek sa bojí, že bude
musieť zostať sám s myšlienkami... v podnikaní v malom meste už nič svetoborné
nevymyslíš a v našom veku ťa nezamestná nik. Nevedia si spočítať, že MY sme tie
stabilnejšie kádre.
03 jún, 2006 19:26

mia vraví...
no mne sa ,,pošťastilo,, byť dvakrát nezamestnanou,
prvýkrát to trvalo dva mesiace, druhýkrát jeden deň - našťastie. Keďže už tiež
patrím do kategórie ,,na odstrel" a pracujem v oblasti, kde sa to mení takmer s
každou novou vládou, neustále nad nami visí Damoklov meč..
zvykla som si, už sa nad tým vôbec nevzrušujem :)
čo sa má stať, sa stane, zvykne sa hovoriť..snáď sa preto nezbláznim :)
05 jún, 2006 07:52


Maroško
vraví...
Dobre píšete, priatelia, súvisle :-) Ďakujem vám za
vaše názory. Veď sa aj vraví, čo ťa nezabije, to ťa posilní. Včera sa mi okolo
uší obtrela myšlienka: "Teš za z prekážok. Iba ich prekonávaním sa dostaneš
ďalej." Pravda. Ja by som doteraz sedel za rysovacou tabuľou. A to by sa mi
nepáčilo. Teraz sedím za počítačom. A niekedy sa mi to aj páči... :-) Ale
spoznal som kopy ľudí, o ktorých by som inak ani nechyroval.
05 jún, 2006 08:07

boris vraví...
Nie, nemám všetkých doma... Napadlo Ti, keď si to
písal? Ale určite, že váham... ale aj tak milé v nemilom.
13 jún, 2006 23:48


Maroško
vraví...
boris: ja tak obvykle aj odpovedám. Ale len
dobrým známym... :-)
14 jún, 2006 00:03
.....................................................

 

Creative Commons License
This work is licensed under a Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivs 2.5 License.