Ešteže je môj monitor zo skla, ktoré (chvalabohu) neprepúšťa vodu. Ináč by mi už tiekli po stole až na zem potoky zo sĺz, ktoré v tomto dušičkovom období vypúšťajú do veľtokov internetu dojatí pisatelia.
Nemám rád akékoľvek sviatky, pretože nemám rád uniformitu a masovosť. Ak si chcem poplakať, poplačem si vtedy, keď mi je smutno, a nie na povel, keď plačú aj iní. Lebo je to prikázaný sviatok, ako by povedali ortodoxní kresťania. Prikázaný sviatok plakania.
Rozmýšľal som nad tým, kedy mi bolo aspoň trochu veselo, alebo kedy ma niečo aspoň trochu pobavilo. A neviem prečo som si spomenul na predminulý rok, keď som býval začas vo Viedni a konečne po dlhom období nadišla tá slávnostná očakávaná chvíľa a až tesne pred Vianocami napadol prvý sneh. Teda viem prečo. Po Dušičkách sú Vianoce najbližším masovým sviatkom. Ale s Dušičkami nemám žiadnu veselú príhodu, až taký morbídny zase nie som, takže prvé na rane boli Vianoce. Ach, tie asociácie!
Vo Viedni je pekne i v zime i v lete, ale ak tam žijete a pracujete istý čas dennodenne, všímate si aj veci, ktoré turista ľahko prehliadne. Mňa tak doslova zarazilo, že vo Viedni sa všade s výnimkou pár ulíc v centre v ohromných množstvách vyskytujú psie exkrementy. Ak mám byť úprimný, povedal by som, že celá Viedeň je doslova zasraná psími hovnami. Neviem, či v iných veľkomestách je podobná situácia, ani to teraz nejdem skúmať. Pravdou ale je, že toľko rôznorodých psov pokope som nevidel ani na výstavách psov. Lebo na výstavy chodia len psy pekné, ukážkové. A po uliciach Viedne chodia psy veľké, malé, tučné, chudé, chlpaté i holé, holé doslova a doslova i oblečené. No a nad tými všetkými trónia psy obézne. Obézny pes bol môj najnepríjemnejší objav vo Viedni. To ony kladú na viedenské ulice pasce vo forme ozrutánskych hovien, ktoré by mal problém vytvoriť i hociktorý človek. Veď aj ktorý človek by to na ulici robil? Pes s tým nemá problém. A očividne ani jeho nejeden viedenský majiteľ. Magistrát sa vo Viedni vysporiadal s koňmi, ktoré majú pod chvostom pripevnený vak, do ktorého sa zachytáva ich tuhý biologický odpad. Prikázať takú povinnú výbavu pre viedenské psy sa ale zatiaľ neodhodlali. Asi majú psy vo Viedni silné odbory.
Zato keď napadne sneh, všetko je zrazu čisté, akoby šibnutím čarovného prútika zmiznú i všetky psie hovienka. Kalamita teda Viedenčanov neprekvapí. Ak večer nie je po snehu ani chýru, ani slychu a v noci ho navalí aj zo dva metre, keď vyjdem o siedmej z bytu, domovník už dávno upratal sneh z chodníka a pre dom poopieral pruhované tyčky, aby niekoho nedajbože neprivalila lavína snehu zo strechy. A to isté urobili všetci domovníci naraz! To som nedokázal pochopiť. Ako organizovaná domobrana! Najpotešiteľnejšie na celom tom počínaní bolo pre mňa to, že s odprataním snehu zmizli aj psie pozdravy. Na já! Viedeň je v zime taká krásna!
Unesený toľkou krásou som na počesť toho slávnostného dňa napísal básničku. Ležala doteraz na dne môjho počítača a čakala, kedy príde jej čas. Dnes síce ešte nie sú Vianoce, ale v noci napadal u nás prvý tohoročný sneh a v súvislosti s Dušičkami ma napadá alegória. Nie je síce veľmi slušná, čo by sa aj od takej témy dalo čakať, ale zdá sa mi celkom vtipná:
-Dušičky sú snehom na naše zasrané duše-
Kiež by v nich upratovanie fungovalo tak dobre, ako v uliciach Viedne!
PRVÝ SNEH
Dnes začalo snežiť vo Viedni.
Vytiahli už kabát pojedni,
a pojedni s krúžkom na pupku
ignorujú zimu naskutku.
Na bicykli staršia Turkyňa
rozhodnutie z rána preklína,
že neišla metrom do práce,
že z nej taká cesta dušu vytrasie.
Na Rennwegu prvé jedličky
začal núkať chlapík maličký.
Vždy vysmiaty černoch z Wien Mitte
jak keby mal večne vypité.
Staršia pani so psom smeje sa
blahorečí za sneh nebesá.
A ja mám tiež radosť, mon dieu,
že psie hovná nám sneh prikryje.
Viedeň, 15.12.2004
» Celý článok od A po Z »
Príspevky
Rubrika:
Fuj
