Exkurzia

"A toto" - šéfredaktor sa zatváril tajnostkársky a ukázal na veľké bezpečnostné dvere - "toto je naša pýcha...!"
Naťukal do klávesnice pri dverách bezpečnostný kód a pomaly, opatrne otvoril dvere...

Návštevníkom sa naskytol vskutku nezvyčajný pohľad. Keby boli na transfúznej stanici, vyzeralo by to celkom obyčajne. Sklenené prepážky s kruhovým otvorom, pri každej prepážke jeden človek s rukou v otvore. Akurát, že všetci namiesto ležania sedeli. A nebolo to na transfúznej stanici, ale v redakcii miestnych novín.

"Was soll das bedeuten? / Čo to musela znamenať?" prehovoril zahraničným jazykom návštevník, člen delegácie a majiteľ miestnych novín v jednej osobe neubrániac sa toľkému prekvapeniu, že mu až sánka spadla na zem. Šéfredaktor sa pohotovo zohol, ofúkal v mihu sánku a podávajúc ju späť jej majiteľovi hrdo pokračoval:
"To je náš vynález. Mozog našej redakcie."
"Was für Redaktion?! Ja fídela némocnica!!! Tu ja dáfala mój ojró?" majiteľ novín a spadnutej sánky nebezpečne a rýchlo v tvári očervenel. Vyzeralo to na okamžitý odsun do materskej krajiny spolu so všetkými ojró.

"Doporučujem si láskavo všimnúť," nezmeneným tónom pokračoval šéfredaktor, "že niektorí páni a dámy majú v otvore ľavú, niektorí pravú ruku."
"Na und?"
"To je podľa toho, či sú ľaváci, alebo praváci. V tých rukách držia perá..."
Návštevníci podišli bližšie k skleneným prepážkam, nižší sa postavili aj na špičky a zakukli na druhú stranu prepážky. A vskutku! Všetci "darcovia" mali medzi prstami krásne značkové perá a usilovne, poniektorí až zúrivo písali. Akonáhle došli na koniec strany, asistentky, ktoré sedeli oproti nim za prepážkou, okamžite popísaný papier zobrali a vložili pod pero čistý hárok papiera.
"To sú naši kmeňoví autori a dopisovatelia!" konečne vyjavil tajomstvo šéfredaktor.
"A toto -" rozhodil rozšafne rukami dookola, až svojmu donátorovi opäť spôsobil padnutie sánky po samú zem - "toto je naše tajné laboratórium!" Boss sa s otvorenými ústami sám zohol pre sánku nespustiac pritom oči zo šéfredaktora. Vložil si ju už radšej do vrecka saka a sledoval výklad šéfredaktora, ktorý ohnivo pokračoval bez toho, aby si to všimol.

"Každý človek je iný, o autoroch ani nehovoriac!" uvoľňoval atmosféru šéfredaktor.
"My tu našich autorov motivujeme a stimulujeme."
Až teraz si návštevníci všimli, že jednotlivé stanoviská autorov nie sú rovnaké. Niektorí autori mali na ušiach sluchátka, niektorí uprene hľadeli do monitorov pre sebou.
"Každé odberné miesto je iné, prispôsobené potrebám a požiadavkám toho-ktorého autora. Vášniví muzikanti majú k dispozícii v sluchátkach akúkoľvek hudbu v tej najvyššej kvalite, akú dokážeme zabezpečiť.
Filmoví nadšenci majú neobmedzený výber k akýmkoľvek filmom. Tiež v tej najvyššej kvalite, samozrejme. Špičkové monitory, päťpásmové reproduktory.
Ak chce niekto čítať odborné časopisy - no problem! ... teda... Kein Problem! Všetko máme!
Labužníci majú prísun čerstvých jedál podľa výberu. Cukrovinky, čokoláda, zelenina, ovocie. Vegetariáni a vegáni samozrejme obzvlášť starostlivo vyberané suroviny. A my potom za prepážkou už len odoberáme hotové články!"

Zrazu sa rozleteli dvere na protiľahlej stene miestnosti a dnu vtrhli chlapíci držiaci na reťaziach zúrivo štekajúce psiská. Návštevníkmi trhlo a začali v panike výskať a zmätene pobehovať.
"Kľud, páni! Nič sa nedeje." S úsmevom ich tíšil šéfredaktor. To je len malá stimulácia strachom. Niektorí autori potom píšu ako diví."
O chvíľu stimulačné psy zmizli a do miestnosti vošli fešné asistentky v sexi priliehavých miniuniformách s malými hrnčekmi v ruke. Ku každému autorovi sa postavila jedna, položila nádobku na stolík, vybrala z nej nejaký špagát a začala striedavo pohybovať oboma rukami zľava doprava a späť vo výške nosa.
Našťastie zahraničný majiteľ novín už mal sánku bezpečne vo vrecku, takže už mu nič nemohlo spadnúť, keď od prekvapenia zase dokorán roztvoril ústa.
"Stará známa overená metóda biča a cukru. Naše asistentky preťahujú autorom popod nos medové motúzy. V tých nádobkách majú med."
To už mal donátor späť svoju farbu a vytržením bol celý bez seba. Čosi nadšene vykrikoval, ale keďže mal sánku ešte stále vo vrecku, pre zlú artikuláciu mu nebolo rozumieť ani slovo.

"Ale to ešte nie je všetko!" chystal sa vytiahnuť posledný tromf šéfredaktor. "Ráčte prejsť do Live zóny!" A už sa presúval za ďalšie dvere. Počkal, kým vojde posledný člen delegácie a tlmeným hlasom predniesol: "V tejto miestnosti máme výkvet našej redakcie. To, čo majú bežní autori vo forme špičkovo reprodukovanej hudby, či videa, majú naši najlepší autori LIVE!"
Prítomným prechádzali oči v nemom úžase. Každý autor mal v odbernom boxe pódium. Na niektorých pódiách boli tyče, okolo ktorých sa zvodne vlnili nahé tanečnice, pri pár tyčiach aj tanečníci. V iných boxoch boli na pódiách široké postele a v nich sa oddávali vášnivým hrám dvojice, ba niekde i trojice miešané i čisto mužské alebo ženské.
"Tu už ide do tuhého. Autori musia byť k odbernému boxu pripútaní, lebo inak by sme od nich toho veľa nedostali. Majú sklony aktívne zasahovať do procesu motivácie." - s pochopením v hlase doplnil šéfredaktor.

"No a tu máme náš zlatý klinec!" ukázal na posledný box. Sedel tam na prvý pohľad obyčajný chlapík, ale pravidelne, takmer rytmicky a húževnato ukladal na papier písmenko za písmenkom. Po pódiu pred ním sa okolo tyče nedospelo krútilo a skackalo útle, sotva desaťročné nahé dievčatko.
"Neuverili by ste, koľko čitateľov nám tento náš objav priniesol!" Vlastne..., uvidíte na štatistikách sami. Prosím, nasledujte ma do zasadačky!"

"Fantaštiš..." šušlal si ohromený majiteľ novín. Z úst mu vytekal pramienok slín, keďže stále nemal sánku, ktorá by ich zadržala. Siahol do vrecka pre vreckovku, aby napravil tento kozmetický defekt. A ani si nevšimol, že mu pri tom z vrecka saka vypadla aj jeho vlastná odpadnutá sánka...

Poslať na vybrali.sme.sk