Domáci zverinec III
Tuším, že s rastúcim počtom zvierat v mojom zverinci klesá počet jeho čitateľov. Alebo sa mi podarilo tak dobre zachytiť charakteristické rysy zvierat, že čitatelia z toho onemeli (tu musím poznamenať, že sa mi naozaj nepodarilo nájsť výstižnejší ekvivalent pre odmlku v písaní, lebo veď aj tá odmlka, teda mlčanie súvisí s rečou...), alebo sa z toho istého dôvodu zdráhajú ozvať v obave, že budú obvinení z gágania trafej husi. Takéto nepodložené obavy musím však hneď v zárodku vyvrátiť: ľudia, nebojte sa a chváľte! Nikomu za to z nosa neodhryznem.
No a bol by tu ešte jeden dôvod nízkej čitateľnosti: píšem slabo ako čaj. Aj na tento argument mám odpoveď: tento článok je posledným zo série epigramov Domáci zverinec. Možno aj posledným na tomto blogu.
Do šuplíka som si písal, keď som bol malý a skromný. Teraz, keď som vyrástol na tele i na duši, potrebujem pre to telo i pre tú dušu viac priestoru a i voľajaký fídbek.
Asi si začnem hľadať inú nástenku. Alebo väčší šuplík.