O slonovi Tónovi

Túto rozprávku som napísal ešte keď sa voda sypala a piesok lial. Preto si ani nemôže nikto pamätať na slony bez chobotov. Dokonca ani tá Lucka a Zuzka, pre ktoré som vtedy túto básničku vymyslel. Dnes už možno tiež majú deti, ktorým túto rozprávku teraz ony samy prečítajú.

Je len zaujímavé, že po mnohých rokoch mám zhodou okolností dve kolegyne, ktoré sa tiež volajú Lucka a Zuzka. Túto rozprávku som ale nepísal pre ne. Aj keď sa niekedy tiež správajú ako malé deti. Ale to je už iná rozprávka...

Zároveň touto rozprávočkou otváram novú rubriku Básničky? Ba sníčky... Časom by do nej mali pribúdať krátke veršované básničky, či rozprávočky pre deti (čítať môžu aj dospelí!) tak, ako sa ich budem odhodlávať uverejňovať.

O slonovi Tónovi


Rozpoviem vám rozprávočku
drobnú ako smietka v očku.

Počúvajte, Lucka, Zuzka,
zaostrite obe ušká.

V hustom lese plnom slonov
žil raz malý sloník Tóno.

Dnes by ste ho nespoznali:
nohy tenké a nos – malý.

Nos hoc malý, taký – mrcha
– do všetkého rád ho strkal.

Zbadal v lese včelie úle,
chcel hneď zistiť, čo v nich dnu je.

Strčil nos dnu, že vraj zistí,
čo sa skrýva v hustom lístí.

"Leskne sa to ako rosa,
ochutnám. Nič nestalo sa!"

Zrazu sa mu dotklo nosa
niečo ostré ako kosa!

To sa včielky nazlostili
– sloní nos im nebol milý.

Nevideli hostí rady,
vzali Tóna do parády.

Nos mu strašne dopichali.
Tóno kvíli, Tóno žiali.

A nos štípe a nos páli
a už nie je, jak bol – malý.

Nos len puchne, ďalej rastie.
Tóno má však zrazu šťastie,

lebo skáčuc ako klokan
padol rovno do potoka.

Tento príbeh tu však klad má
– voda bola veľmi chladná,

prestal nos rásť, jak by uťal.
Čo však teraz? Tóno hútal.

Nos je dlhý ako ruka,
visí z hlavy jak kus drúka.

Keď je dlhý jak kus drúka,
nuž nech slúži ako ruka!

Hore – dole nosom máva
– nosu volá trikrát sláva!

Urobí si sám aj sprchu
– ostrieka sa vodou zvrchu.

A keď zdvihne svoj nos sloní,
zatrúbi, až v ušiach zvoní.

Na chobote visí zvonec,
tak má príbeh šťastný koniec.

Poslať na vybrali.sme.sk